Hriech: Začali sa bozkávať, jemne sa hladkať, vyzliekajúc zo seba veci...
Chvíľkami plakala, chvíľkami prepadala v nezastaviteľný smiech, ktorý nahradzovalo zúfalstvo a výčitky svedomia.
Hriech: Nad sebou zbadala tvár mladého muža... Na prvý pohľad bol krásny.
Mladé rysy tváre, bez jedinej vrásky, husté zvlnené blonďavé vlasy, prenikavé zelené oči. Chvíľku jej trvalo, kým sa spamätala...
Hriech: „Čau, vole, tak toto som dneska zbalil, dobrá, nie? Sa teším na noc. Tak záviď, čus.“
Padala... Zdalo sa jej, že padá celú večnosť. Pod sebou konečne videla približujúce sa more s vyčnievajúcimi ostrými skalami.
Hriech: Priťahoval ju, ale povedala si, že odolá. Nemieni byť predsa jedna z mnohých.
Mieni byť jedinečná, mať priateľa, ktorý si ju bude vážiť ako osobnosť, a nie ako ďalšiu zo stáda.
Hriech: Rišo nedokázal spočítať svoje milenky ani na prstoch oboch rúk.
Rišo bol chlapec, ktorý očaril každého svojimi belasými očami. A on o tom dobre vedel.