Druhý deň trávila sama doma.
Po dlhej dobe počula v dome ticho. Úplné ticho.
V ruke stále obracala vizitku neznámeho (teda už známeho, istý Matej B., pracujúci v antikvariáte).
Nemohla ho vypustiť z hlavy, stále mala v pamäti vrytý obraz jeho nádhernej tváre.
Crrrrrn
- Dobrý deň, to som ja, tá žena z auta, chcela som vám len povedať, že som v poriadku.
Ďakujem za vašu pomoc, ako sa vám môžem odvďačiť?
Ďakujem za vašu pomoc, ako sa vám môžem odvďačiť?
- Mohla by ste ísť na kávu... Čo vy na to? Poznám tu jednu fajn kaviareň blízko.
Vyhovuje vám to za hodinu na Malostranskej?
Vyhovuje vám to za hodinu na Malostranskej?
- Ehm, hm, noo... Vlastne áno, ďakujem, budem tam.
- Výborne! Tak za hodinu. Dovi!
- Dovidenia.
Presne za hodinu stála na Malostranskej, hľadajúca svojho záchrancu.
Prišiel s krásnou kyticou, ktorá Simonu trochu zmiatla, ale posedenie v kaviarni bolo veľmi príjemné a dokázala sa uvoľniť až natoľko, aby prijala pozvanie k nemu do bytu, keď sa lúčili. Pôvodne to mal byť len čaj, ale zrazu medzi nimi bolo priveľké napätie, ktoré sa nedalo vydržať...
Začali sa bozkávať. Jemne, pomaly, hladkajúc sa, vyzliekajúc zo seba veci...
Za pár hodín varila doma večeru.
Chvíľkami plakala, chvíľkami prepadala v nezastaviteľný smiech, ktorý nahradzovalo zúfalstvo a výčitky svedomia.
Našťastie rodina si nič nevšimla.
Lenže ona nemohla.
Túžila byť opäť s Matejom, opäť sa ho dotýkať, bozkávať, milovať sa s ním.
Zase mu zavolala a všetko sa opakovalo. Intenzívnejšie, vášnivejšie...
Po týždni si Sam niečo všimol.
Zrazu Simona chodila stále niekde von, kaderníčka, nákupy, manikúra, káva s kamarátkami...
K tomu ešte zlomyseľná poznámka jeho kolegu, nech si stráži svoju rodinu. Hlodali v ňom myšlienky, čo sa deje,
a tak sa rozhodol zavolať pani, ku ktorej jeho žena pred chvíľou vyrazila na masáž.
Tváril sa, že len chce potvrdiť termín, avšak žiadny termín neexistoval.
Rozhodol sa pre zúfalý krok - sledovať svoju ženu.
Požičal si auto z požičovne, aby to nebolo podozrivé a nasledoval ju na nákupy.
Ale Simona zastavila pred barakom, z ktorého práve vychádzal pohľadný mladík.
Objala sa s ním, vášnivo ho pobozkala a ruka v ruke odchádzali preč…
Poobede sa k tomu domu vydal znova.
Tento krát bola Simona doma. Zistil od susedov, ktorý byt je neznámeho muža a zazvonil.
Matej otvoril.
- Poznáte Simonu?
- Kto ste?
- Som jej manžel.
Išli dovnútra.
Matej sa rozhodol nič netajiť, keď už sa to vie. Lenže Samovi sa robilo čoraz viac zle, prestával myslieť racionálne.
Zobral ťažidlo zo stola a búchal ním do Matejovej hlavy, až kým pramienky krvi nestekali po jeho tvári…
Stál tam nad telom bezvládneho milenca svojej ženy, ktorý ležal v kaluži vlastnej krvi a poslednýkrát zavrel oči.
Komentáre
ehm, troska dramaticky zaver...
luu...
joj, a ty si este pamatas, ze mam nieco prachom zapadane? :-))))
ale potesila som sa pisanim riadkov ineho pribehu/poviedky/cmaranice... alebo ako to nazvat :-))) takze ak ho niekedy dokoncim, rada ta nim obstastnim :-))))
luu, ako by som si nepamätal???
a nepohrdol by som ani Tvojím tínedžerským telenovelistickým pokusom.. veď ho aj Ty môžeš brať ako doklad či skamenelinu Tvojho vývoja :).
ako by to bolo, keby už prvé pokusy boli dokonalé? čo by bolo so zdokonaľovaním sa??? ;)
ci pana,
a kukám, že sa tu rysuje pitaval.
any nevjém, čo by k temu
Reakcia
Vymyslene ma nebavia!
koniec?