Spadnutý anjel: Do schránky mi prišiel mail. „Prepáč mi, zlato moje, ale už tu nie som...“
Musela som ho prečítať niekoľkokrát, kým mi naozaj došlo, čo to vlastne skutočne znamená.
Spadnutý anjel: „Spadol z neba a nepatrí sem, presne ako ja.“
„Ja v nebo neverím, Miky.“ „Ja áno. Aj keď, verím len v málo vecí... Verím v sny obyčajných ľudí, a aj v tom, že nikto z nás nechce byť navždy obyčajný. Každý chceme niečo dokázať. Verím v teba, Liz.“
Spadnutý anjel: „Keby som odišiel, chýbal by som ti? Chcem sa zabiť.“
Ten šepot bol ako tisícka ľadových kryštálikov v mojom srdci. Tá veta mi hučala v hlave a ja som počula pulzovanie krvi v mojich spánkoch.
Spadnutý anjel: Miky za mnou nikdy neprišiel s úsmevom, nikdy nie šťastný...
Miky sa rozosmial. Krásne sa smial, oči mu pritom šťastne iskrili, na lícach mal jamky a pri očiach tri krátke vrásky. To mi prezradilo, že v minulosti sa smial veľa a často.
Spadnutý anjel: Ja som bola pankáčka a on Emák, s veľkým E... pán Emák.
Bol príliš zložitý na to, aby ho niekto pochopil. Príliš odlišný, aby zapadol. A príliš obyčajný, aby dokázal prekvapiť tak, ako vždy chcel... Emo preňho boli zákony, bol to jeho život, smútky aj radosti, ale hlavne smútky.