Rozsvietená tanečná sála. Hudba, vrava a smiech.
Sedí pri stole s Lidkou a Naďou. Lidka jej čosi hovorí, ale hluk v sále je príliš veľký.
„Slečna, smiem prosiť?“ začula jasne za svojím chrbtom a ten hlas ju naplnil radosťou.
Obrátila hlavu. Skláňal sa ku nej, v očiach známy smiešok. Len oblečenie na neho nezvyčajné
- červeno-čierna prúžkovaná košeľa, motýlik... Ako zmužnel!
„S radosťou,“ vstala. „Kde si sa tu nabral? Myslela som, že si ešte v Prahe.“
„Dnes som prišiel. Stretol som sa s Petrom na stanici, on mi povedal, že tu asi budeš.“
Cítila, ako sa jemne dotýka jej drieku.
Napätá struna v nej sa chvela nedočkavosťou a uspokojením zároveň.
Konečne stáli na okraji tanečného parketu.
Obrátila sa k nemu, ruky sa im dotkli...
Hudbu náhle prehlušil budík. Otvorila oči.
„Spi,“ počuje manželov stíšený hlas a spomína si, že vstáva dnes skoršie,
lebo má dohovorený termín technickej prehliadky auta v servise.
„Ozvem sa ti. Mám doobeda nejakú robotu v meste, ale na obed prídem,“ privrel dvere na spálni.
Zavrela oči, chcela sa vrátiť do svojho sna, ale nešlo to.
Bolo jej ľúto stratenej príležitosti vyjasniť si s Karolom, prečo sa vtedy dávno rozišli.
Vlastne nerozišli. Stratili sa jeden druhému - bez vysvetlenia.
Vstala, pokročila k oknu.
Lúka za ich bytovkou driemala pod huňatou snehovou perinou.
Susedkin psík zametal chvostom svoje stopy, brodil sa snehom a radostne štekal.
Susedka v starej vetrovke pokročila k vysokej borovici a natiahla ruku k najnižšiemu konáru.
Spŕška snehu zo stromu sa sypala na ňu aj na psíka. Zdalo sa, že sa obaja tešia z toho snehopádu.
Uvedomila si, že sa usmieva aj ona a podvedome dvíha plecia, akoby sneh padal aj na ňu.
Upratala postele, rituál všedného dňa na dôchodku sa rozbehol svojím zvyčajným tempom.
„Babi, pôjdeme stavať bunker?“ pýtal sa vnuk hneď vo dverách.
„Celou cestou sa ma na to pýtal,“ smeje sa dcéra a podáva jej tašku so synovými vecami.
„Jasné, že pôjdeme. Dovarím obed, ty sa pohráš a vyrážame.“
„A nemôžeme už teraz?“
„Vilko, všetko má svoj čas. Musíme sa dobre najesť, aby sme mali silu na ten bunker.“
Pol jedenástej. Obaja „snehoví stavitelia“ dupocú po schodoch.
Berú sánky z pivnice a už sú za domom. Snehu je naozaj dosť a dobre sa lepí.
Gúľajú gule a kladú ich vedľa seba...
Chvíľami sa jej myseľ vracia k rannému snu.
Prečo prišiel? Už dávno si na Karola nespomenula - a zrazu...
To dávne obdobie jej života je zrazu tu. Aj s nostalgiou nenávratnosti - uvedomila si zrazu tento nezvratný fakt
a - povzdychla si a zopakovala susedkino gesto zrána.
„Babi, sneží! Ešte, ešte,“ vnuk poskakuje v snehovom obláčiku a domáha sa ďalšieho.
Zabudli na bunker a robia si svoje vlastné sneženie. Smejú sa, jašia - je im dobre.
Nebolo ľahké presvedčiť vnuka, že sa dá pokračovať aj popoludní. Veď už bol obed.
Domov prišli ako snehuliaci. Keď nalievala do tanierov polievku pre vnuka aj jeho deda, opäť ju v myšlienkach
zaskočila minulosť: Čo by sa bolo stalo, keby mu nebola napísala ten list? Keby bola počkala ...
„Neznášam sneh. Je to samý karambol. Sneh do mesta nepatrí,“ obliekal sa a nadával.
„Ale pred chvíľou som videla snehový pluh. Pozri, aj posýpajú,“ snaží sa ho upokojiť.
Vie, ako mu od určitého času vadí dážď, sneh, veľa áut na ceste, robustné rýchle autá aj málo skúsení šoféri.
Chvíľami to vyzerá tak, že mu vadí všetko. Aspoň robí také zdanie.
„A možno je to strach len pred sebou samým, pred tou zmenou, ktorá sa vkráda do ich života s pribúdajúcim vekom,“
myslí si, ale nahlas by tú myšlienku nevyriekla ani za nič. Pred ním rozhodne nie.
„Dávaj na seba pozor a ohlás sa mi,“ podala mu do ruky desiatu, pobozkali sa.
Koľkokrát ho takto ráno vyprevádzala?
Pobrala sa k oknu. Čoskoro uvidí ich auto na ceste z garáže.
Priestor za oknom je plný snehových vločiek. Krútia sa vo vetre, ženú jedným a potom druhým smerom.
Vietor zobúdza aj snehové vločky na strechách domov, pomyselnou metlou ich zhadzuje dolu, zväčšuje ten neutíchajúci
snežný chaos. Auto so zapnutými reflektormi si preráža cestu v napadanom snehu.
Jasné, bočné cesty ešte nie sú odmetené.
Auto vyšlo na hlavnú cestu a rozbehlo sa naplno.
Kedysi nenadával.
Ale aj áut bolo na cestách menej.
Menej áut, menej nebezpečenstva.
Fujačilo aj v deň ich zásnub.
Mal prísť s rodičmi o tretej, ale boli už skoro štyri, keď zazrela jeho auto na zákrute.
„Prepáč, Zlatko, cesta bola veľmi zlá,“ objal ju a dvorne jej pobozkal ruku.
„Zlá cesta, ale dobrý úmysel,“ prehodil budúci svokor a sprisahanecky žmurkol.
V hale sa ozval telefón.
To bude asi dcéra, pomyslela si a ponáhľala sa k aparátu.
„Mami, cesta je hrozná. Ale už sme blízko. Prosím ťa, čakaj nás vonku, lebo už meškám.“
Vnuk mal z fujavice poriadny zážitok.
Porozprával, ako s mamou odmetali sneh z auta, ako mama nadávala, že bočné cesty nikto neodmetá,
ako na hlavnej ceste postretli snehový pluh, ako sa zadrhávali stierače na maminom aute.
„Babi, kde je náš bunker?“
Pozerajú obaja na to miesto, kde včera sľubne vznikala ich snehová stavba.
Na jej mieste sa už vytvoril poriadny závej.
„To bude ľahké, Vilko. Do záveja vyhĺbime jamu a bude to.“
„Ale ako?“
„Lopatou. Dedko má v garáži také veľké, snehové lopaty. A možno nám aj pomôže.“
Popoludní sa fujavica utíšila, dalo sa ísť von. Dedovi sa veľmi nechcelo, ale kto odolá vnukovi?
Budovali, prekopávali bunker všetci traja. Pravda, občas s poriadnou guľovačkou.
Keď sa po štvrtej objavila mama, zaútočili na ňu snehovými strelami už z hotového bunkra.
„Ja tento sneh milujem! Dedko, budeme sa aj zajtra guľovať?“
Vnukovi žiaria oči, líčka má červené, vyštípané od chladu, je zhmotnená radosť.
„Pravdaže. Aj sánky ti pripravím... Dávaj si cestou pozor,“ naklonil sa k dcére za volantom
a v hlase sa mu zachvela tá raňajšia šoférska nevôľa.
Dcérino auto sa rozbehlo, čoskoro zabočilo na hlavnú.
Odložili lopaty do garáže a pobrali sa domov. Kráčala pár krokov pred ním.
Líca jej horeli a v celom tele cítila nesmiernu ľahkosť. Nevie, kde sa to v ňom nabralo
- zohol sa, zobral za hrsť snehu, utľapkal a hodil. Trafil presne.
Obrátila sa a trefu mu vrátila. Nepresne!
A ešte jednu... a ešte jednu ...
Komentáre
Krásne snehom zafúkané rozprávanie :-)
aj ja chcem...
hanka, sa Ti to super rýmuje :))
uz ma mojich listov...
Hanka, tak pošli žiadosť konkurencii...
ked ja :(
Hanka, šak aj Lucifer je (bývalý) anjel :)
"len"?
Hanka, a ten zvyšok človeka k dvom dlaniam...
:)))
Hanka, a sa nebojíš, že...
:))
... sa nebojíš, že zásah (snehovými) guľami môže aj bolieť??? ;)
taketo zasahy nebolia:)
veru, veru, oprašovanie je supeeer :)
najlepsia je ...
hm, taká remíza je vlastne víťazstvo, či nie? ;)
:))
hanka, vari sa nedajú vo dvojici...
ale daju...
osobne davam prednost hadzaniu ockom :)
hm, hanka, takú kratochvíľu že "hádzanie ockom" nepoznám...
by si sa divil:))