Sedia v kancelárii, ani nevie ako, prišla reč na postihnuté deti.
Silvia slobodná, bezdetná, ona šťastná mamina dvoch zdravých detičiek a zrazu je tu otázka, čo by robili, keby... Je to ťažké, v blízkom okolí nepoznajú nikoho, v tom čase sa na túto tému veľa nediskutuje, veľmi zriedkavo sa objaví nejaký dokument, kde majú možnosť nakuknúť do ich sveta. Tak iba teoretizujú. Záleží na stupni postihnutia. Rozhodujúce je, či ide o telesné alebo duševné. Silvia nevie, nie je matka, nedokáže si predstaviť starostlivosť o zdravé dieťa, nieto postihnuté. Jej city smerujú skôr k mačkám a psíkom, ako k malým deťom. Štíti sa ich, pre ňu sú to uplakané, usoplené, uslintané tvory, kontakt vie nadviazať až s väčšími.
Po dlhom zvažovaní, dochádza k názoru, že by dieťa dala do ústavu, pretože s ním by sa život zastavil, už by sa nikdy nedokázala zasmiať, z ničoho tešiť a ako by k tomu prišli zdravé deti, tie majú právo na šťastnú matku, šťastné detstvo. Predstavovala si ťažko postihnuté dieťa, ktoré vyžaduje opateru vo dne v noci, a pritom samo nevníma okolitý svet, je mu jedno, kde a s kým žije.
Takto zjednodušene to vnímala. Neskôr vystriedali ďalšie závažné a menej závažné témy, vždy bolo o čom, keď sa naskytla voľná chvíľka.
Táto by bola ustúpila do zabudnutia spolu s ostatnými, keby... keby sa o pár rokov neskôr nevynorila v jej pamäti ako osudové znamenie. Začala sa zaoberať myšlienkou, prečo vtedy o tom hovorili, keď nebol žiadny dôvod, žiadna inšpirácia, nič, čo by ich k tomu nakoplo. Akoby tento fakt mohol niečo ovplyvniť, niečo zmeniť.
Obyčajná náhoda, jedna z mnohých.
Ktovie, či na to myslela aj Silvia, či aj ona hľadala súvislosti, nikdy viac o tom nehovorili.
Ako veľmi sa hnevala na lekárov, že zahmlievali, nepovedali jej celú pravdu, ale bola by ju vtedy uniesla?
Možno potrebovala celú tú dobu veriť, že je to len otázka času, kedy sa vyrovná ostatným deťom, iba tak bola schopná a ochotná cvičiť s ňou päťkrát denne a teraz vie, aké to bolo dôležité.
Vždy si na to spomenie, keď vidí necvičené deti, s kŕčovito natiahnutými prstami, rukami, nedokážu sa najesť, podpísať, zatlieskať.
„Ty nič nemusíš! Ty sa nemusíš o ňu starať, môžeš ju dať do ústavu!“
Vedel, že to neurobí a ona to vedela vždy. Od prvej chvíle, kedy priložila dlaň na jej maličký teplý chrbátik. Bola jej a nevzdala by sa jej za nič na svete. Iba bolo ťažké pochopiť, prečo sa to stalo práve jej. Prečo ona musím s ňou chodiť po lekároch, cvičiť, počúvať jej zúfalý plač a báť sa a nevedieť dokedy. Bola to dlhá cesta.
Otázku prečo ja, vystriedala prečo práve ona. Tá prvá bola egoistická. Myslela na seba, na svoj strach, svoje povinnosti, nesplnené sny. Ale ako sa s tým vyrovná ona? Ona bude žiť svoj život vozíčkarky so všetkým, čo k tomu patrí.
Čo keď jej raz bude vyčítať, že ju takto priviedla na svet? Nie. Je v pohode, nie je jediná a mnohí sú na tom horšie, a predsa sa tešia zo života, pracujú, majú priateľov, koníčky, neľutujú sa, v mnohom sú príkladom pre zdravých.
Ale dospieť až sem nebolo ľahké. Povedať nahlas – moja dcéra je ťažko zdravotne postihnutá, moja dcéra je na vozíku, chcelo spočiatku veľkú dávku... chce povedať odvahy, ale nie je to to správne slovo. Nechcela si priznať, že je to niečo nemenné, definitívne a kým to nevysloví, akoby to nebolo. Vyslovené sa už nedá vziať späť.
Každý si musí prejsť tú cestu sám. Inému sa šťastie, aj trápenie druhého vždy zdá väčšie alebo menšie, ťažšie alebo ľahšie, nikdy nie práve také, akým je. Veľa ľudí ich prehnane ľutovalo, iní zasa nechápali, ale len ona vie, aké to bolo naozaj.
Je matkou postihnutého dieťaťa, nedala ho do ústavu a zdravé deti napriek tomu netrpeli.
Ich detstvo bolo šťastné, ich matka sa smiala, aj plakala, tešila, aj smútila, ako hociktorá iná.
Komentáre
:-)
snezka
Slova
Ale jakozto budouci lekar nemuzu nerict ty slova...ze jste obdivuhodna.
necvičené pokrútené deti?
Aj my sme cvičili a predsa nám ostal vozík. Len som chcela pripomenúť, že všetko závisí od toho, ako je zasiahnutý mozog. Mám kamarátku, ktorá s dcérou cvičiali určite poctivejšie ako ja s tou mojou. Cvičili 15 rokov päťkrát denne a predsa sme po pohybovej stránke na tom lepšie my, hoci sme tak poctivo necvičili. Ďalšia kamarátka mojej dcéry chodí sama bez barlí a ako poznám jej rodinu, určite s ňou nikto necvičil. Tak prosím netvrďte ľuďom, že stav postihnutého dieťaťa je len výsledkom cvičenia alebo necvičenia. Inak aj ja som sa neviem prečo zaujímala o postihnutia ešte ako dieťa, vyhľadávala som info o tom v knihách, aj keď s veľkým strachom a rešpektom. A tiež mi nepovedali, že je to s dcérou také zlé, no myslím, že to bolo správne, verila som, že má zmysel robiť všetko preto, aby sa vyrovnala ostatným deťom. A ľúbime ju a ona nás. Veľa zdravíčka a radosti Vám i dcérke a celej rodine.
ivana
evicka,
zelam vam vela lasky :)
kordelia
Toto je tazka tema, citit z nej mudrost prezitych trapeni.
cokomilka,
Kordelia, chapem. to ma nenapadlo.