Medzi mužom a ženou

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Nič nebude ako predtým: „Nemusíš sa o ňu starať, môžeš ju dať do ústavu!“

 

Sedia v kancelárii, ani nevie ako, prišla reč na postihnuté deti.

Silvia slobodná, bezdetná, ona šťastná mamina dvoch zdravých detičiek a zrazu je tu otázka, čo by robili, keby... Je to ťažké, v blízkom okolí nepoznajú nikoho, v tom čase sa na túto tému veľa nediskutuje, veľmi zriedkavo sa objaví nejaký dokument, kde majú možnosť nakuknúť do ich sveta. Tak iba teoretizujú. Záleží na stupni postihnutia. Rozhodujúce je, či ide o telesné alebo duševné. Silvia nevie, nie je matka, nedokáže si predstaviť starostlivosť o zdravé dieťa, nieto postihnuté. Jej city smerujú skôr k mačkám a psíkom, ako k malým deťom. Štíti sa ich, pre ňu sú to uplakané, usoplené, uslintané tvory, kontakt vie nadviazať až s väčšími.

Filozofujú, preberajú rôzne varianty, ešte šťastie, že šéf nie je v práci, tak sa pohrúžili do debaty, že nevnímajú faktúry na stole, ani podklady na precenenie, robota musí počkať.

Po dlhom zvažovaní, dochádza k názoru, že by dieťa dala do ústavu, pretože s ním by sa život zastavil, už by sa nikdy nedokázala zasmiať, z ničoho tešiť a ako by k tomu prišli zdravé deti, tie majú právo na šťastnú matku, šťastné detstvo. Predstavovala si ťažko postihnuté dieťa, ktoré vyžaduje opateru vo dne v noci, a pritom samo nevníma okolitý svet, je mu jedno, kde a s kým žije.

Takto zjednodušene to vnímala. Neskôr vystriedali ďalšie závažné a menej závažné témy, vždy bolo o čom, keď sa naskytla voľná chvíľka.

Táto by bola ustúpila do zabudnutia spolu s ostatnými, keby... keby sa o pár rokov neskôr nevynorila v jej pamäti ako osudové znamenie. Začala sa zaoberať myšlienkou, prečo vtedy o tom hovorili, keď nebol žiadny dôvod, žiadna inšpirácia, nič, čo by ich k tomu nakoplo. Akoby tento fakt mohol niečo ovplyvniť, niečo zmeniť.

Obyčajná náhoda, jedna z mnohých.

Ktovie, či na to myslela aj Silvia, či aj ona hľadala súvislosti, nikdy viac o tom nehovorili.

Keď sa jej predčasne narodilo tretie dievčatko, bol to boj o prežitie, ak prežije, vyhrali. Tak málo vtedy vedela o nedonosených deťoch, že ju ani vo sne nenapadlo, že to nemusí byť výhra. Ono nedostatok informácií nemusí byť vždy na škodu.
Ako veľmi sa hnevala na lekárov, že zahmlievali, nepovedali jej celú pravdu, ale bola by ju vtedy uniesla?

Možno potrebovala celú tú dobu veriť, že je to len otázka času, kedy sa vyrovná ostatným deťom, iba tak bola schopná a ochotná cvičiť s ňou päťkrát denne a teraz vie, aké to bolo dôležité.

Vždy si na to spomenie, keď vidí necvičené deti, s kŕčovito natiahnutými prstami, rukami, nedokážu sa najesť, podpísať, zatlieskať.
Keď prišla prvá kríza, kamarát psychoterapeut ju „liečil“ slovami:
„Ty nič nemusíš! Ty sa nemusíš o ňu starať, môžeš ju dať do ústavu!“
Iba provokoval, prehliadla jeho taktiku.
Vedel, že to neurobí a ona to vedela vždy. Od prvej chvíle, kedy priložila dlaň na jej maličký teplý chrbátik. Bola jej a nevzdala by sa jej za nič na svete. Iba bolo ťažké pochopiť, prečo sa to stalo práve jej. Prečo ona musím s ňou chodiť po lekároch, cvičiť, počúvať jej zúfalý plač a báť sa a nevedieť dokedy. Bola to dlhá cesta.

Otázku prečo ja, vystriedala prečo práve ona. Tá prvá bola egoistická. Myslela na seba, na svoj strach, svoje povinnosti, nesplnené sny. Ale ako sa s tým vyrovná ona? Ona bude žiť svoj život vozíčkarky so všetkým, čo k tomu patrí.

Čo keď jej raz bude vyčítať, že ju takto priviedla na svet? Nie. Je v pohode, nie je jediná a mnohí sú na tom horšie, a predsa sa tešia zo života, pracujú, majú priateľov, koníčky, neľutujú sa, v mnohom sú príkladom pre zdravých.

Ale dospieť až sem nebolo ľahké. Povedať nahlas – moja dcéra je ťažko zdravotne postihnutá, moja dcéra je na vozíku, chcelo spočiatku veľkú dávku... chce povedať odvahy, ale nie je to to správne slovo. Nechcela si priznať, že je to niečo nemenné, definitívne a kým to nevysloví, akoby to nebolo. Vyslovené sa už nedá vziať späť.

Čo by dala za to, keby vedela, že raz bude mať v duši pokoj, zmierenie. Keby jej to aj bol niekto povedal, no nemal kto, bola by schopná tomu uveriť?
Každý si musí prejsť tú cestu sám. Inému sa šťastie, aj trápenie druhého vždy zdá väčšie alebo menšie, ťažšie alebo ľahšie, nikdy nie práve také, akým je. Veľa ľudí ich prehnane ľutovalo, iní zasa nechápali, ale len ona vie, aké to bolo naozaj.
Tak čo by robila, keby? Už to nie je hypotetická otázka.

Je matkou postihnutého dieťaťa, nedala ho do ústavu a zdravé deti napriek tomu netrpeli.
Ich detstvo bolo šťastné, ich matka sa smiala, aj plakala, tešila, aj smútila, ako hociktorá iná.

 
 

Keď je život zrazu celkom iný | stály odkaz

Komentáre

  1. :-)
    Ich matka si zaslúži obdiv...
    publikované: 04.03.2009 21:53:47 | autor: snezka (e-mail, web, autorizovaný)
  2. snezka
    ďakujem :-)
    publikované: 05.03.2009 09:30:06 | autor: eva (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. Slova
    Ja uz chvily tady chodim kolem a ctu si...ackoliv jsem dlouho mela pocit, ze bych nemela,ze smiruju,ze se hrabu v prisne tajnem denniku...

    Ale jakozto budouci lekar nemuzu nerict ty slova...ze jste obdivuhodna.
    publikované: 05.03.2009 12:18:52 | autor: Eve (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. necvičené pokrútené deti?
    CITÁT: "Vždy si na to spomenie, keď vidí necvičené deti, s kŕčovito natiahnutými prstami, rukami, nedokážu sa najesť, podpísať, zatlieskať."
    Aj my sme cvičili a predsa nám ostal vozík. Len som chcela pripomenúť, že všetko závisí od toho, ako je zasiahnutý mozog. Mám kamarátku, ktorá s dcérou cvičiali určite poctivejšie ako ja s tou mojou. Cvičili 15 rokov päťkrát denne a predsa sme po pohybovej stránke na tom lepšie my, hoci sme tak poctivo necvičili. Ďalšia kamarátka mojej dcéry chodí sama bez barlí a ako poznám jej rodinu, určite s ňou nikto necvičil. Tak prosím netvrďte ľuďom, že stav postihnutého dieťaťa je len výsledkom cvičenia alebo necvičenia. Inak aj ja som sa neviem prečo zaujímala o postihnutia ešte ako dieťa, vyhľadávala som info o tom v knihách, aj keď s veľkým strachom a rešpektom. A tiež mi nepovedali, že je to s dcérou také zlé, no myslím, že to bolo správne, verila som, že má zmysel robiť všetko preto, aby sa vyrovnala ostatným deťom. A ľúbime ju a ona nás. Veľa zdravíčka a radosti Vám i dcérke a celej rodine.
    publikované: 05.03.2009 12:32:52 | autor: ivana (e-mail, web, neautorizovaný)
  5. ivana
    toto by som si nikdy nedovolila tvrdiť, že stav postihnutého dieťaťa je len výsledkom cvičenia. Myslela som tým len to, že cvičenie malo zmysel, že by bola na tom oveľa horšie, keby necvičila. Toto nebol odborný článok o DMO, iba moje zážitky a pocity.Ďakujeme za prianie, všetko dobré aj vám.
    publikované: 05.03.2009 12:58:23 | autor: eva (e-mail, web, neautorizovaný)
  6. evicka,
    tolko lasky citim z tvojej vypovede :) ta robi divy, a obzvlast laska mamy. ja som vyrastala v prostredi velmi blizkom telesne postihnutym. otec bol ucitelom a babicka robila pomocnu sestricku v detskom domove pre telesne postihnutych. obcas som bola u otca na hodine v jednej triede s detmi, ale aj v inych izbach kde boli aj taki, co lezali. a bolo tam vzdy veselo :) odmalicka som ich vnimala ako osobnosti a uz ako dieta sa mi dostalo pod kozu mnoho z toho o com pises i ked priamo u nas doma postihnuty nebol nikto. ale prave posledne tyzdne sa nieco zmenilo. v nasej rodine sa budeme starat o muza po mozgovej prihode. vnimam a beriem to tak, ze cely zivot je postaveny tak, aby nas na nieco pripravil, kazdy mame nieco svoje a nikdy nevieme dopredu kedy to pride a v akej podobe. milujem zivot taky aky je, vsetko v nom ma svoje miesto :)
    zelam vam vela lasky :)
    publikované: 05.03.2009 13:42:39 | autor: kordelia (e-mail, web, neautorizovaný)
  7. kordelia
    ďakujem, s vašim životným postojom starostlivosť určite zvládnete, prajem veľa trpezlivosti.
    publikované: 05.03.2009 17:38:24 | autor: eva (e-mail, web, neautorizovaný)
  8. Toto je tazka tema, citit z nej mudrost prezitych trapeni.
    Velmi ozajstne a autenticke emocie. Nevyz\nam sa sice v problematike ale videla som zblizka dve deti takto poskodene. O jedno bolo s laskou postarane a to vyzarovalo zo seba milotu a spokojnost, to druhe bolo citovo zanedbane a nebolo onho zrejme dobre starane. Dala som mu do ruk svojho psika aby sa potesilo no ono mi ho po chvili islo skrtit...Laska ludi co sa staraju o tieto deti je nevyhnutna pre ne.
    publikované: 06.03.2009 12:12:16 | autor: cokomilka bookzinova (e-mail, web, neautorizovaný)
  9. cokomilka,
    nemusi byt reakcia na psika len nedostatkom citov od najblizsich. mam tiez psika a v jednom pripade ma priamo mamicka upozornila, ked som sa spytala, ci by nechcel jej syn pohladkat psika, ze nema dostatocny cit v rukach a tak by mohol psikovi ublizit, mozno aj uskrtit. je to individualne.
    publikované: 06.03.2009 12:37:35 | autor: kordelia (e-mail, web, neautorizovaný)
  10. Kordelia, chapem. to ma nenapadlo.
    ô
    publikované: 06.03.2009 14:25:21 | autor: bookzin (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014