Medzi mužom a ženou

„Simi, povedz mu to, ja to uhrám na našich, ale povedz mu to. Je to tvoje rozhodnutie a je to na tebe, ale, ako poznám Jakuba, pochopí ťa. Bude sa síce hnevať, ale neopustí ťa. On ťa miluje. Simona, on ťa má naozaj rád. Povedz mu pravdu tak, ako si ju povedala mne.“

„Neviem, ešte si to rozmyslím.“

„Odveziem ťa domov Simi, dobre? Jakub bude už doma?“

„Nie, príde neskôr, veď vieš, že prerába ten byt, príde o nejakú hodinku, či dve.“

„Ok, tak poď. Idem vašou stranou, tak ťa hodím pred dom.“

Simona nastúpila do môjho auta. Celú cestu nepovedala ani slovo. Hrozivé ticho prerušovalo autorádio. O pár minút sme boli pred domom.

„Simi, si v poriadku? Ja viem, znie to blblo, po tom čo si mi teraz povedala, ale ak chceš počkám s tebou na Jakuba a keď príde, pôjdem domov. Nepoznám ťa príliš, ale nechcem, aby si teraz ostávala sama.“

„Nie, Anji to je v poriadku, nemusíš ísť so mnou, ja ho počkám a... ďakujem. Pozdrav Vašich.“

Simona prudko otvorila dvere môjho auta, vystúpila a bez obzretia kráčala domov. Stála som na parkovisku, bez pohnutia. Jednoducho som tam stála a rozmýšľala nad tým, čo Simona prežila.

Zazvonil mi telefón. Mama.

„Áno?“

„No zistila si niečo  o Simone?“

„Ahoj mami. Zistila. To, čo viete aj vy dvaja. Je to super baba a ver, že Jakubovi nikdy neublíži.“

„Čo to trepeš, zistila si či bola rozvedená a či má tie deti?“

„Mami, zavolám ti neskôr. Jakuba nechaj Jakubom, nikomu nevolaj, pokiaľ sa ti neozvem ja. Prídem zajtra za Vami. Nevolaj nikomu. Ja sa ti ozvem. Šoférujem.“

Po príchode domov som len tak ticho sedela na balkóne a z mysle mi neschádzala Simona. Mobil v mojich nohaviciach začal vibrovať. Jakub. Letmo ma napadlo, že mu možno Simona povedala pravdu.

„Čau.“

„Ahoj. Čo potrebuješ?“

„Počuj, bola si dnes so Simonou?“

„Bola prečo?“

„No pokúšam sa jej dovolať a nikto mi neberie telefón, nie ste ešte spolu v meste? Viem, že ste mali ísť na kávu.“

„Nie, nie sme spolu. Boli sme na káve, ale potom som ju vysadila pred domom a išla som ešte niečo vybaviť. Od kedy jej voláš? Videla som ju asi pred hodinou, hodinou a niečo.“

„No, volám jej asi polhodinu a telefón len zvoní a nikto ho neberie. Nezbehneš sa tam pozrieť? Vieš, bojím sa  o ňu.“

„Jasné, za 15 minút ti zavolám,“ rozprávala som s Jakubom, obúvajúc si tenisky. „Idem, stráž si mobil, budem ti volať.“

V živote som nešla tak rýchlo. Červená pred Jakubovým domom ma nezastavila. Snažila som sa celú cestu dovolať Simone na mobil a pevnú linku. Nič, nikto to nebral.

Schody pred Jakubovým domom som brala po troch. Skúšam kľúče. Mám ich celý zväzok. Konečne som sa trafila, zámok cvakne a pomaly sa otvoria dvere. Kričím na Simonu, nik sa neozýva, letím do kuchyne, nič, obývačka tiež, ostáva garáž, spálňa a budúca detská izba.

Čo skôr? Garáž si nechávam naposledy. Skúšam detskú izbu. Nemôžem otvoriť dvere, akoby sa o ne niečo opieralo.

„Simi, neblbni, otvor! To som ja Jana, poslal ma Jakub, bojí sa o teba.“

Nič. Zapriem sa silnejšie a dvere sa mi podarí nakoniec otvoriť. Simona leží na zemi, v rukách stíska fotku detí.