Doktor so ženou vyšli na najvyššie položenú časť dolnej ulice.
Čakala ich ešte najstrmšia časť cesty - strmák. Spájal dolnú cestu s ostatnými ulicami mestského kopca. Strmák, vyasfaltovaná cesta, ostrá medza, ktorá sa v zime zmenila na sánkarskú dráhu a v ostatné dni roka bola pre početné výmole a nebezpečný zráz oficiálne neprejazdná, slúžila šoférom ako najkratšia spojka medzi kopcom a mestom. Aj teraz na nej chýbala zákazová dopravná značka. Ktosi ju vždy ukradol.
Valér so ženou chvíľu oddychovali pri okraji cesty.
Pozerali dole na nočné mesto, ktoré sa v jasnej hviezdnatej noci zdalo byť viditeľné ako na dlani. Jeho hurhaj s jarmokom sa ich už akoby vôbec netýkal. Príkru medzu pod nimi ktosi, komu patrila aj s dlhým pozemkom zvažujúcim sa do mesta, vyklčoval. Z porastu trčali už len holé, čerstvo stesané pníky po boroviciach a kroch.
- A ako sa má doktor Gurčík? - opýtala sa žena.
Doktor Gurčík prednedávnom skolaboval rovno v ambulancii a práve bol už pár dní doma z nemocnice.
- Doktor Gurčík sa nebude mať dobre, pokým nebude poslúchať vlastný rozum. Ale už je na tom lepšie. Už sa pohol z miesta. Vysadil tabletky. Lebo najúčinnejšie, ako sa nedať legálne zabiť doktorom, je povedať: „Pán doktor, vaše tabletky mi nerobia dobre.“ A doktor ich čo? Vysadí. Je to zázračná formulka. No tak si predstav, Gurčík mal brať osem druhov tabletiek, keď ho prepustili z nemocnice. Osem druhov! A keď sa otočil o deväťdesiat stupňov, tak sa s ním všetko točilo. Tak to ja radšej budem opitý ako teľa a si sám určím svoje hranice, koľko sa bude so mnou točiť, koľko nie. Veď len uváž, taký základný pohyb.
Valér sa prudko otočil okolo svojej osi o viac ako deväťdesiat stupňov, ruky rozpažené, odrazu sa zapotácal, stratil rovnováhu a už aj padal chrbtom dole medzou, horeznačky, kotúľajúc sa dole hlavou ako handrový panák, zastaviac sa na neďalekom borovicovom pni, s nohami prevrátenými cezeň.
- Preboha! Valér! Čo to robíš?! - zvrieskla zdesene žena a stŕpnuto pozerala na neforemnú kopu, čo sa v mesačnom svite černela na vyrúbanej medzi, skopŕcnutá pod vytŕčajúcim pňom.
V okamihu sa pustila dole zrázom za mužom, šmýkajúc sa pätami a zadkom po ostrom poraste, rukami sa opierajúc o tmavú, splnom osvetlenú zem, v hrôze, čo ju čaká pod sťatou borovicou. Hrdlo jej zvieralo strachom, či ten, čo tam nepohnute leží, je stále živý Valér, jej manžel, doktor Sičák.
Nie je šťastný ten, čo má to, čo chce, ale ten, čo nemá to, čo nechce, často jej vo svojich monológoch hovorieval. A teraz - akoby jej bol naprogramoval situáciu k svojim múdrostiam. Kolenačky sa k nemu zošuchla. Vytiahla z kabelky mobil, naklonila sa k mužovej tvári a zasvietila naň:
- Valér, - potriasla jemne mužovým plecom. Uštipla ho pod pazuchou.
- No čo je? - zašepotal a otvoril oči.
- Valér, preboha... nič ti nie je? - pýtala sa roztraseným hlasom a opatrne mu ohmatávala hlavu - môžeš sa hýbať?
Valér pokýval hlavou a pomaly sa dvihol na lakte.
- Neboj sa, ja mám dosť tvrdú hlavu. Ja som na také veci cvičený, - odpovedal pomalým a mdlým hlasom.
- Valér... tu si sadneš... tu sa oprieš a počkáš na mňa, dobre? - pomáhala mu posadiť sa stále vyľakaná, - Si trochu pripitý, Valér... mohol by si sa skotúľať zase... je to tu strašne strmé. Tu ma počkáš... ja niekoho zavolám... a... a ti pomôžeme, dobre? Tu... tu ma počkáš... ja som hneď späť...
Vyliezla hore zrázom najrýchlejšie ako vedela späť na cestu. Zdola práve prichádzalo auto.
Nasmerovalo si to cez strmák. Postavila sa na stred cesty a kývala naň.
Auto zastalo, vodič stiahol okno. Pribehla k vodičovi.
Ten ju ihneď spoznal:
- Dobrý večer, pani doktorka, čo sa deje?
Bol to sused so synom. Vracali sa od nočného rýchlika.
Mala šťastie. Tento sused jej bol vždy sympatický.
Jeho hlas bol ústretový a upokojoval ju.
- Môj muž mal nehodu, - vysvetľovala udýchaná a stále vydesená, - spadol dole medzou, má vypité a ja... ja ho odtiaľ sama nevytiahnem...
Obaja okamžite vystúpili z auta. Vytiahli Valéra späť na cestu.
Okrem pár škrabancov mu nič nebolo.
Oboch ich odviezli až pred dom.
Žena s Valérom vošla do domu.
Zažala svetlo, postojačky mu vyzula topánky, vzala ho pod rameno a pomaly ho viedla hore schodmi do spálne. Veľká manželská posteľ, ktorú ona sama pre nich pred sedemnástimi rokmi vybrala, bola ustlaná z jednej polovice. Odhrnula paplón a posadila na ňu muža. Druhá polovica postele bola založená knihami. Boli poukladané v rade, ďalšie v kôpke, iné boli otvorené a uložené obalom navrch alebo založené na patričnej strane ceruzou, farebnou zvýrazňovačkou alebo perom alebo len tak naukladané jedna cez druhú. Vedľa vankúša boli rozhodené hárky papiera popísané úhľadným, tlačeným Valérovým písmom, štyri mobilné telefóny zoradené vedľa seba, ovládač televízora a rádia, hygienické vreckovky.
- Idem spať, nevyrušujte ma, - povedal Valér a prikryl sa až po bradu paplónom.
- Neboj sa, sú dve hodiny po polnoci, deti už spia.
Zhasla svetlo, vyšla zo spálne na schodisko.
Zišla dolu schodmi do haly. Na chvíľu si sadla pred kozub a nepohnute sedela.
Potom vstala, popreberala sa v cédečkách, vybrala Notes From The Heart, vložila do prehrávača.
Zazneli tiché tóny Memories Of Tomorrow.
Posadila sa ku krbu, urobila oheň. Pozorovala jeho drobné iskierky, stále väčšie tancujúce jazýčky až plamene.
Ešte chvíľu pozerala do ohňa, kolísala sa v podmanivom rytme severského džezu, ticho klopkala prstami po studenej mramorovej rímse ako po pomyselnej klaviatúre. Konečne jej bolo teplo, konečne sa prestala triasť, líca jej horeli od sálajúceho ohňa. Otočila sa k stolíku.
Otvorila notebook. Chvíľu váhavo rozmýšľala. Opäť pocítila to nutkanie.
Valér jej kedysi povedal, že je to jej obsedantno-kompulzívna porucha a že patrí na psychiatriu. Dnes ju už nič nedokázalo zabrzdiť, bola až príliš unavená. Vyhľadala stránku Učená spoločnosť SAV. Bez váhania vybrala jednu mailovú adresu a napísala:
Ahoj, ako sa máš? Akosi na mňa doľahla potreba sa Ti ozvať, aspoň raz za uhorský rok.
Potrebujem sa s niekým porozprávať.
F.S.
Na druhý deň našla v mailovej schránke odpoveď:
Ahoj, Fany!
Tak ten uhorský rok trval poriadne dlho.
Na otázku ako sa mám Ti odpoviem pri osobnom stretnutí.
J.
Komentáre
Zaujímavé, začína a to zapletať...
Tak, a teraz som v trúbke
Nie je šťastný ten, čo má to, čo chce, ale ten, čo nemá to, čo nechce
Záver tejto časti čitateľa posúva kdesi späť...
zvláštne, ako sa v istých okamihoch vraciame do minulosti...
áno, Fany tancuje v príbehu