Dora sedela na okennej parapete. Vonku bolo dusno. Už od skorého rána cítila, že dnešný deň bude opäť horúci. Ako celý predchádzajúci týždeň.
Sedela na parapete a stále sa venovala svojim myšlienkam. Syn ešte spal. A Igor pred chvíľou odišiel.
Jej pocity boli také zvláštne. Na jednej strane bola rada, že tu môže takto sedieť a plnými dúškami si vychutnávať zeleň a kvety za oknom, ktoré mala na dosah ruky, na druhej strane ju trápili myšlienky dnešného rána.
Bol z toho taký zvláštny mix. Tak často si uvedomovala svoje dve tváre, svoju rozpoltenosť. Uvedomovala si ako sa stále vie tešiť z toľkých vecí naokolo a ako vedia v jedinom okamihu tú radosť celkom prekryť myšlienky spojené s jej manželstvom.
Všetky jej pocity sa však v okamihu zmenili. Ako náhle povedala Igorovi o svojej predstave dnešného dopoludnia - nebola to vlastne ani prosba, ani priamy návrh - zareagoval Igor po svojom. Šiel von.
Povedal, že možno k vode. Niekam, kde bude sám a bude môcť premýšľať.
Dore to prišlo také zvláštne a nepochopiteľné. A tak ju jeho reakcia bolela. Najskôr sa v zime z jej nepochopiteľného dôvodu zriekol akejkoľvek vzájomnej intimity. A teraz prichádza ďalšia fáza odcudzenia. Trávenie voľného času každý osve. A možno práve tam by sa ešte dokázali zblížiť.
Už keď odišiel Igor po prvý raz, si Dora uvedomila aký jej bol tento jeho útek za tichom zvláštny. Nevedela prečo odišiel. Veď ostával v týždni doma vždy celkom sám. Nepotreboval unikať do samoty. Mal jej viac ako ktokoľvek koho poznala.
Odchádza vždy so synom z domu skoro ráno a často sa vracala až večer.
A tak nechápala prečo Igor začal cez víkendy, ktoré túžila tráviť spolu s ním, unikať za tichom.
Vlastne spolu nechodili nikam. Žiadne kino, divadlo, koncert. O výletoch pred ním prestala hovoriť už dávno. Vždy ostával radšej doma.
Obaja milovali cestovanie. A ona si plánovala, ako budú spolu cez víkendy na bicykloch poznávať okolie, ako budú chodiť na hory, ako počas dovolenky poputujú naprieč neznámymi krajinami. Ako sa budú tešiť z cudzokrajných vôní a jedál.
No nič z toho sa už asi neuskutoční.
Odkedy žijú spolu sa Dora cíti oveľa viac sama ako pred tým. V tej samote je totiž prítomná i istá nemohúcnosť. Nemohúcnosť naplniť ju niekým iným, keď vlastne sama nie je.
Nadýchla sa príjemného ranného vzduchu. Premýšľa, či ostalo ešte vôbec niečo, niečo máločo z toho, čo ich spájalo.
Pozrela von a sfúkla si z nohy biely chumáčik. Počula ako kráča jej syn po schodoch do kuchyne.
Usmiala sa. Tieto okamihy mala z nedeľných rán najradšej.
Komentáre
zvlastne
.
Kordelia,
A premýšľam ako je možné, že sa niekto niekoho tak nesprávne číta. Že na základe poznatkov očakáva čosi celkom iné.
Je to zaslepenosť?
Ale myslím, že veľa párov takto spolu žije a nejestvuje už medzi nimi celkom nič, čo by ich vnútorne spájalo...
Sygon
Vyprahnutie?
Vyprchanie?
Čo sa vtedy vlastne stane?
.
zelenarusalka,
Sygon, aj ja to tak cítim,
Kordélia, možno len hrdinka
Stále som presvedčená, že podobným spôsobom žije veľa rodín... že okrem pozdravu a bežných fráz vzájomná komunikácia neexistuje - už roky - a predsa sú partneri spokojní (sama taký prípad poznám)...
Tu to bude asi tak, že Dore tie dotyky chýbajú a Igor je pravdepodobne so svojim statusom spokojný...
Ja osobne nedávam v tomto prípade Dore šancu na zlepšenie vzťahu, ale kto vie?