Trvalo dlho, kým sa to ako tak vrátilo do starých koľají.
Zavolal mi a ja som znovu počula jeho hlas. Niečo v ňom mi však chýbalo.
Vždy, keď som sa s ním rozprávala, cítila som, že sa smeje, akoby sa bol usmieval aj ten hlas.
Teraz to bolo skôr ako prosba o pomoc.
„Môžeš prísť?“
„Ehm...“ zaskočene som pozrela na hodinky.
Bolo niečo málo po ôsmej večer, vonku bolo zamračené a v kuchyni sa rozprávali obe sesternice s mojou sestrou.
„Nemusíš, ak nechceš. Len som sa opýtal.“ šepol ešte sklamanejšie.
„Som tam za desať minút.“
„Ale nie u mňa doma. V parku.“
„Okay.“
Čakala som, že mi to aspoň objasní, ak mi to nechce vysvetliť.
Čakala som aj to, že vonku bude teplejšie, tak som vybehla len v ramienkovom tričku.
Keď som si sadla na hojdačku vedľa neho, už mi začínala byť celkom zima.
Všimol si, že sa trasiem a tak len vzdychol, postavil sa a vyzliekol si mikinu.
„Prečo sa nikdy nepoučíš, nechápem... čo si čakala 30 stupňov?“
„Ďakujem,“ šepla som a objala sa rukami.
„Eliz, prepáč mi za všetko, čo som povedal. Nebol som vo svojej koži,“ bolo vidieť, že ho to trápi.
Vstala som a prešla pár krokov, zastala som oproti jemu a podala mu ruku. Zovrel ju v dlani a mnou sa rozlialo teplo.
Znovu som vedela že mu môžem veriť, že sa vrátil starý Miky, i keď bez úsmevu od ucha k uchu.
„Tak strašne si mi chýbal,“ šepla som a vrhla sa mu do náruče.
„Aj ty mne Eliz, aj ty mne,“ objal ma pevnejšie.
Asi vtedy som si uvedomila, že tváriť sa akoby nič, ani jednému z nás nepomôže.
Vedela som, že mu mám pomáhať, len mi akosi unikalo, ako to spraviť.
Vedela som až príliš dobre, že keby som zlyhala tento krát, tak by to bolo aj naposledy.
Miky však moju hru hrať nechcel. Stále prehliadal skutočnosť, že sa niečo stalo a nechcel, aby som sa starala do jeho vecí.
Bolelo to, a ako veľmi, ale nemohla som ho opustiť. Potreboval ma a to veľmi, aj keď to nikdy nepriznal.
Ležala som na jeho posteli, on sedel za stolom a niečo kreslil.
Hľadela som na strop. Mal tam nalepené fosforové hviezdičky a usmiaty mesiac. Bolo to pekné.
Pekné, aj keď možno trochu detské. Otočil sa ku mne.
„Som hotový.“
„Čo si kreslil?“ vstala som a pozrela mu cez plece.
Na papieri bol nakreslený anjel.
Krásny, šedý, so zlomeným krídlom a akousi kopijou v ruke. Na rukách mal obväzy.
„Je ako ja. Spadnutý anjel. Spadol z neba a nepatrí sem, presne ako ja.“
„Spadol si sem pre mňa.“
Miky sa postavil k oknu a pozeral na modrú oblohu.
Podišla som k nemu, on ma objal a spolu sme hľadeli hore.
„Veríš, že tam hore niečo je?“ spýtal sa ma.
„Neverím.“
„Neveríš? Ani v to, že po smrti pôjdeme do neba?“
„Ja v nebo neverím, Miky.“
„Ja áno. Aj keď, verím len v málo vecí. Verím, že keď raz odídeme z tohto sveta, pôjdeme do neba a budeme konečne šťastní.
Verím v sny obyčajných ľudí, a aj v to, že nikto z nás nechce byť navždy obyčajný. Každý chceme niečo dokázať.
Verím v teba, Liz.“
„Už viem, prečo som sa zamilovala práve do teba,“ zašepkala som.
„Prečo?“
„Pretože nemám rada obyčajných ľudí. Mám rada osobnosti s vlastnými názormi, srdcom aj dušou.
Mám rada tých, ktorí sa neboja byť sami sebou. A ty si ten najneobyčajnejší človek zo všetkých.“
„Ďakujem.“ zašepkal.
Komentáre
chjaj...