Emma odložila injekčnú striekačku, utrela si ruky a vstala od stola.
Vonku sa už medzitým celkom zotmelo.
Vypla silnú neónku, ktorú používala pri práci a chvíľu ostala len tak - po tme. Pozerala z okna.
Dnes bola obloha celkom zatiahnutá. Už od detstva pozorovala rada nočnú oblohu, dnes nebolo vidieť ani jedinú hviezdu.
Zasvietila stolovú lampu a sadla si do kresla.
Vždy keď premýšľala o svojom živote dostala sa až k otázke, prečo mu niekedy nedokáže vzdorovať.
Prečo sa nedokáže vzoprieť ľuďom, ktorí jej ubližujú. Je to súcit k tým druhým,
alebo strach, že by to mohlo byť ešte horšie?
Pamätá si na svoje prvé „nie“ Patrikovi.
Na skutočné a možno jediné rázne nie, ktoré vyslovila ešte v začiatkoch ich manželstva.
Jeho žiadosť jej vyrazila dych a vôbec vtedy nechápala, o čom to Patrik hovorí.
Chcel, aby na neho prepísala polovicu jej bytu a aby sa do neho po maturite presťahovala jeho najstaršia dcéra Monika.
Odmietla. Rezolútne. Veď ani ona si nenárokovala na jeho dom.
A už o pár mesiacov mali začať stavať spoločný.
Toto jej „nie“ bolo bránou do pekla.
To „nie“ bolo momentom, kedy sa jej opäť zosypali ilúzie o šťastnej rodine.
A hoci Patrik veľmi rýchlo zabúdal na svoje slová vyrieknuté v hneve, na svoju hrubosť a dokázal ich zľahka striedať
s prejavmi zaľúbenosti a obdivu, Emma sa už nikdy necítila vo vzťahu s ním isto.
To čo nasledovalo po neprijatí Patrikovho návrhu ju celkom zlomilo.
Nikto v živote na ňu nebol taký hrubý. Nikto v živote na ňu takýmto spôsobom nezvýšil hlas.
Stala sa pre neho „nenažranou sviňou, ktorá si už u neho nevyjebe ani korunu“.
Kričal, jeho hrubé nadávky neprestávali a ona, plačúc, utekala do svojej izby rozhodnutá, že z toho domu odíde.
Ale v momente, keď jej sestra zdvihla telefón, nedokázala to poníženie a bolesť dostať zo seba von.
A pri tom to mohlo byť vtedy všetko také ľahké. Mali tam s deťmi len zopár vecí a kníh.
Stačilo, aby sestra sadla do auta a o chvíľu mohol byť koniec.
Mohla si ušetriť roky bolesti.
Doteraz nevie, prečo vtedy sestru nepoprosila o pomoc.
Prečo napriek všetkým tým varovným signálom a Patrikovej cynickej hrubosti ostala.
Prečo sa nevzoprela, kým ešte mala silu, kým ešte nebola taká naviazaná na malú Mišku, kým nebola celkom zlomená.
Emma cítila ako jej po lícach stekajú slzy. Tak ako ráno. A nedajú sa zastaviť.
Akoby opäť prežívala tú obrovskú ranu prvého Patrikovho poníženia.
Aj vtedy plakala. Usedavo a dlho.
Večer jej Patrik priniesol ružu a chcel sa milovať. Akoby sa až tak veľa nestalo.
Nechápal, prečo ho odmieta, veď sex im fungoval tak báječne.
A je to predsa také krásne uzmierovať sa v posteli.
Nie, nechápal.
Bolo pre neho také prirodzené vulgárne kričať po druhých, keď sa mu niečo nepáčilo.
A najmä po slabších a bezbrannejších ako bol on.
Nemohol pochopiť, prečo bola z niečoho takého banálneho Emma ešte po niekoľkých hodinách utrápená.
Potom chvíľu prosil, sľuboval, bol milý, až napokon Emmu zlomil.
Záležalo jej, aby to bolo lepšie. A bol to jej muž.
Lenže ráno lepšie nebolo.
Už nikdy nebolo lepšie.
Komentáre
sooshn
čo za čo stojí, hm ... ?
Sooshn, vždy môže byť lepšie... Ale bez istých ľudí.
Lepšie by mohlo byť iba bez takého človeka. A ja si myslím, že Emma sa k takému poznaniu dopracuje postupne sama.
Sygon
To nie je málo. Je to obrovská zodpovednosť.
Nechcela robiť zmätok v hlavách detí. Hoci ako neskôr zistila, tie staršie vytušili všetko oveľa skôr, ako si myslela. A v konečnom dôsledku tajne trpeli s ňou.
Rozprávkarka
Jediné, o čo jej vtedy išlo, boli deti. Nič iné.
Emma dobre vedela, že by jej bolo lepšie bez Patrika. Len sa priveľmi dlho odhodlávala k tomu, aby ho opustila. Nevedela sa z tých pút vymaniť.
Sooshn, my ženy máme vždy tú nevýhodu, že sa dávame spútať citmi...
Emma,
Rozprávkarka
Snežka
A s tým šokom máš pravdu. Emma v prvom momente neverila tomu, čo sa stalo. Hoci už poznala Patrikovu hrubosť, doteraz nikdy sa neobrátila takýmto spôsobom proti nej.
Sooshn, absolutne nespútanou ženou/mužom je iba človek bez citov,
Je to dosť ťažký boj, ale kto sa v ňom naučí vyhrávať, dostáva krásny dar nespútanosti... Možno zdanlivej, možno čiastočnej, ale nespútanosti... Ja ten pocit milujem, hoci oň musím často bojovať, aj sama so sebou.
Nenachadzam slova,
Miško, zdravím :-) , máš pravdu, byť takým, akým v skutočnosti človek je,
Sooshn, prepáč, že si z tvojho príbehu robím debatný klub, ale práve rozmýšľam o tom, aké je ľahké stratiť svoju prirodzenosť...
škoda