Medzi mužom a ženou

do blogu.sk, a možno aj všeobecne do médií, jedno veľké prekvapenie: tému EMO. A to nie z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa, ale niekoho, kto to bytostne zažil, v svojom vlastnom živote, na svojej vlastnej koži. Podľa štylistiky predpokladám, že si ešte mladé dievča, možno študentka, neviem. Prezrádzajú to tvoje formulácie, spôsob tvojho myslenia. Ak je to naozaj tak, tak máš veľký talent na pozorovanie a písanie vôbec. A k tomu tvoj osobitný pohľad na život... Som veľmi zvedavá, ako sa tvoj príbeh vyvinie a čo donesie príbeh Pankáčky a Ema. Tvoj Spadnutý anjel je pre mňa príťažlivé a vzrušujúce čítanie už aj preto, že bravúrne ovládaš dialogizovanie príbehu (včlenenie rozhovorov), čo nebýva dosť obvyklé. Držím ti palce a teším sa na pokračovanie.

svoje poviedky uverejňovala na http://kaimei.blog.sk a na http://kaimei.blog.cz.
na jej blogu sa možno dozvedieť, že jej tvorba už bola aj ocenená :).
ako editor blogzinu sa teším, že prijala pozvanie a napísala pre blogzin túto skvelú poviedku.
p. s.
joah, ď. :) a dúfam, že sa nehneváš za to, že som vytáral, aká si stará vykopávka ;)

Tak sa teším na pokračovanie.

A na kaimei blog som mrkla... na slovenskom potešili najmä gumení medvedíci :-)))

dávajúcu nahliadnuť do sveta, do ktorého my, generácia rodičov a starých rodičov, nedovidíme, ktorému nerozumieme, a netušíme, na akých hodnotách a pohnútkach a vzťahoch „funguje“...
sčasti preto, že dnešná najmladšia generácia je iná, než sme boli my, sčasti preto, že sme už dávno zabudli, čo sme cítili a ako sme premýšľali, keď sme boli rovnako mladí...

tak potom klobúk dole. Nos ma neklamal. A tá téma je úžasná. Veď niektorí z nás ani neviedia, že niečo ako fenomén EMO existuje. Čosi sa síce škrtlo pri M.Konrádovi zo Superstar, ale on sám o sebe v niektorom rozhovore pre Nový čas tvrdil, že nepatrí k EMO, len má medzi nimi kamarátov. Možno by bolo dobré upresniť si, o čo sa vlastne jedná. Navyše sa mi zdá, že aj na blogu.sk sa potuluje pár emákov. Majú zaujímavú žvotnú filozofiu.

Sprvu som mala dojem, že nás ,,chceš" mať všetkých na háku, nie sme z tvojej planety a možno ti pripadáme ako dinosauri. Ale tie Rozhovory, v ktorých sedíš pri monitore, tak ako teraz ja, sú tvojim mostom. A čakáš, kto po ňom prejde k tebe. Tak ja idem, dúfam, že mi naň dovolíš vkročiť. Nemám pätnásť, ako ty, ale som Rozprávka, tak to ber tak, že som bez veku, proste večná, a preto si beriem právo prejsť aj k tebe, do tvojho ticha. Aby sme neboli v tichu stratené dve a ak mlčať, tak spolu.

pre wyslúžilca: nie nehnevám sa, raz by sa to aj tak prevalilo
pre Rozprávku: je stále viac a viac ľudí, ktorí zažili subkultúru Emo na vlastnej koži, ale veľa z nich sa drží nejakého pokriveného názoru, že by sa to malo držať pod pokličkou a chcú pridávať Emu na tajomnosti, pritom tým len zvyšujú počet ľudí, ktorí ich odsudzujú. Často ich "neznášajú" pretože ich nepoznajú a už len z toho dôvodu, že sa niekto vymyká z radu a nie je rovnaký ako milión ďalších....
Ak chceš prejsť ku mne do môjho ticha, nebránim ti... :) Nikdy som nechcela mať všetkých na háku, nikdy som nemala všetkých na háku, ale ľudia to tak vnímajú, pretože ma málo poznajú a nedokážu pochopiť ako prejavujem cit...

Tento príbeh je výpoveď...je trochu skutočný a trochu nie... :):

asi na tom niečo bude, no premýšľam, či tá neznášanlivosť nie je tak trochu aj o sebaobrane: veď keď sa z nejakej tradičnej, väčšinovej kultúry vyčlení subkultúra, a to na platforme pohŕdania jej hodnotami, potom nečudo, že prívrženci tradičnej kultúry to vnímajú ako útok a zneváženie kultúry, ktorou žijú...
takže sa mi zdá, že tá neznášanlivosť je (bohužiaľ) obojstranná.. :(

nazerala som do duše jedného dievčaťa, síce nie na tomto blogu, ale na inom, a ver mi, alebo nie, videla som v nej svoju podobu, teda niekoho, kto nikdy nechcel žiť podľa konvencií,kto bol vždy mierne vyšinutý a uletený komu mnohí nerozumeli (iní ho zas zbožňovali), možno aj preto mi bol ten tvoj text takž blízky. Ja som síce nebola pankáčka, ani Emo, ale keby v dobách mojej mladosti niečo také existovalo, iste by som sa niekde zaradila a možno by to bolo práve Emo pre tú hlbokú citovú platformu, čo v sebe má. A možno nie, možno by som bola len kdesi na samom kraji, som totiž od prírody optimista a v EMO vidím veľa pesimizmu, niekedy síce skôr strojeného, ako skutočne prežitého, akoby to bola len póza, ale ten pesimizmus tam je.
Príbehy napoly skutočné, napoly vymyslené píšem aj ja, dávam do svojej fantázie kus vlastného prežitého. Takže,pankáčka moja, drž sa, teším sa na ďalší diel.

Ahoj dcéra moja, myslím, že si sa zase vyznamenala, je to fakt dobré, len čakám na sociálku, dúfam, že mi Ťa nevezmú, chýbala by si mi..nezabudni čo si sľúbila že keď Ti to budú vydávať knižne tak za prvý honorár ma pošleš do Mexika..priznávam, že si ma prekvapila, a dúfam, že budeš pokračovať vo svojom písaní, máš tých písancov celkom dosť, tak ukáž svetu, že aj obyčajné 15 - ročné dievča vie čo chce a ako na to...

snáď iba takú malú epizodu: poznam jedno dievčatko, ktoré chceli strčiť do Diagnostického ústavu pre dievčatá. Jej otec totiž skonštatoval, že sa nepohybuje v dobrej spoločnosti - a predstav si, požiadal o to sám. Tá matka veru mala čo robiť, aby súdružkám zo sociálky vysvetlila, že jej dcéra je možno divná, ale inak celkom prijateľná osôbka, ktorá do diagnostického ústavu nepatrí. Z toho mladého dievčatka síce vyrástla extravagantná slečna, ale matke nikdy nezabudla, že nedovolila nikomu strčiť ju za mreže.

tiež som bol niekedy pankáčik s malým em :)))

zatiaľ si mi spravila chuť na jablkovú zmrzlinu ;))

Joahnnie je moja dcéra skutočne, milujem ju, jej otec tiež, niekedy keď čítam jej poviedky mám pocit, že to nemôže písať sama.. je skvelá, šikovná a na svoj vek až veľmi múdra, s tou sociálkou som len žartovala a viem že sa to nikdy stať nemôže. Ďakujem za malý príbeh a som rada, že sa to skončilo relatívne šťastne.

len som zvedavý, či sa Joahnnie k Tebe verejne prizná tak, ako si sa Ty priznala k nej.. ;)

môže chápať osobitosť a odlišnosť v negatívnom zmysle slova a za každú cenu sa ju snažiť vtesnať do vopred určenej formy. To, že je Joahnnie tvoja dcéra, mi bolo jasné, a tú poznámočku so sociálkou som pochopila ako také malé žartovanie medzi matkou a dcérou, žiaľ pripomenuli mi iné dievčatko, ktoré nemalo takých chápavých a milujúcich rodičov. Ktorí ju za jej odlišnosť trestali a z toho obdivuhodného mateiálu, čo v sebe mala, sa snažili uliať síce dokonalú tehlu, ale ako vajce vajcu podobnú tisícom ďalším. Je skvelé, že Joahnnie má priestor pre svoju odlišnosť. Bodaj by sme ju mali všetci.

priznávam, je to moja mama :) a ja som sa za ňu nikdy nehanbila... :)

myslela vážne, či je to len zas také pinpongovanie medzi vami...

keby mi moja mama verejne vykričala, že som "obyčajné 15-ročné dievča".. prinajmenšom by som jej zrušil tú cestu do Mexika.. ;)

No myslím si, že bolo dosť rodinných rozprávačiek, som mama a som hrdá, že som mama, viem, že je veľa rodičov, ktorí to nemjú s deťmi ľahké, viem, že je veľa detí, ktoré to nemajú s rodičmi ľahké ale neviem to pochopiť, mám šťastie, že mám to čo mám, a som za to vďačná hlavne sebe a manželovi, jednoducho nám to vyšlo. Rozprávka, pochopila som Tvoj príbeh, poznám pár rodičov,čo to nezvládli a je mi ľúto, že to môže dopadnúť zle, nuž ale taký je život, kto sa nechá unášať bez prijatia následkov a riešenia aj drobných problémov ten, jednoducho doplatí vo svojom živote na všetky svoje skutky.Niekedy so zlými následkami, niekedy až neuveriteľne hladko. Takže ja končím s komentármi na články mojej skvelej dcéry a nechám ju nech sa realizuje podľa svojich predstáv, snov a skutkov, a som rada, že ešte stále mám dosť veľký vplyv na jej niektoré rozhodnutia... dlhé debaty a vysvetľovania a rozprávanie sa... Prajem Vám príjemné čítanie, ešte Vás prekvapí....... pekný deň.

a tiež k tej ceste do Mexika.. ;)

že ju nikomu nedovolím rozšrobovať na kúsky a keby sa tak náhodou stalo, tak budem prvá, čo ju zas budem šróbovať dokopy, ak sa, samozrejme, nebude radšej šróbovať sama!

A inak, pekný večer...

nuž čo keby si pre blogzin aj Ty niečo spísmenkovala, hm? :) budete prvá dcéra a mama na blogzine a ktovie, možno to urýchli tú cestu do Mexika.. ;)

do čítania ;)

tam kam som sa motať nemala, bolo mne toto treba? :-)) Je fakt, že výročnosť som zdedila po oboch dcérach ( mám ešte jednu )...:-)) no neviem, či by som si trúfla zapojiť sa do takéhoto čohosi...rozprávka, nemyslím si, že by sa nevedela dostať s komplikácii hlavne týchto slovných ak by nejaké nastali ale je to od Teba milé a veľmi ďakujem..prečítala som si pár článkov a príbehov sú fakt dobré a páčia sa mi. Takže Vám všetkým držím palce a čítať určite budem aj naďalej, wyslúžilec - s tým písaním si to musím premyslieť trošičku..:-)) a ďakujem za pozvanie ...dohodnem sa s Joahnnie a možno..uvidíme..:-))

môžete napísať s Joahnnie niečo aj spolu a pokojne priberte do partie aj Tvoju druhú dcéru - také autorské duo či trio by sa mi celkom pozdávalo! :)

to Mexiko bolo myslené úplne vážne, ak si raz na to nejakou náhodou zarobím :D:D:P
Rozpravka: dúfam, že ma nikto nebude chcieť rozšrobovať, aj keby, len do toho ja sa nebojím :P

ale vieš, čo bolo na tom najzaujímavejšie? Že ke´d som sa potom šróbovala nazad, tak som zo seba vyskladala ešte väčšiu potvoru, než som bola predtým.

máš na maminu super páku, keď sa nebude vedieť spratať do kože.. ;)

ako tak premýšľam tak by to naozaj nemuselo byť na škodu, stráviť čas s dcérami pri písaní poviedok, by mohol byť užitočný pre nás tri a určite aj pre ďaľšie maminy a dcéry.. no nechaj ma rozmyslieť si a hlavne vymyslieť nejakú hlavnú tému, na ktorú by sa chytili aj ony dve.....dám určite vedieť či sa zadarilo...a ja som skoro celkom sprataná v koži.. :-)))))) aspoň myslím.. i keď niekedy sa mi do nej veľmi nechce...:-)

a sa nedivím, že sa Ti niekedy nechce spratať do kože.. veď sa vraví že "aká Katka, taká matka", či nie? ;)

a konečne to zavítalo aj do reálneho sveta, že matky sa začínajú podobať na svoje dcéry...:-)) myslím, že konečne budú behať po svete veselé a urehotané maminy, s problémom len jedným ako a kde sa poriadne zabaviť a schovať sa pred domácimi prácami a tými ostatnými nepodstatnými pre dospelých dôležitými vecami... :-)), prečo nie, ja by som pristala na takýto spôsob zmeny... vrátiť späť čas a užiť si vymoženosti tohto sveta, sveta, ktorý nám zjavne chýbal, a snažíme sa dohnať niekedy to čo už dávno nie je naším cieľom a prinútiť dcéry ( synov ) aby splnili naše sny...zabúdame na ich dušu a tlačíme do nich tú našu... :-)

nechaj ich, nech Ťa trochu "vychovávajú", aj dievky by si to určite užili.. :) a neviem, no sa mi podľa toho, čo a ako Joahnnie píše, vidí, že Ty asi duše svojich dcér moc neznásilňuješ..alebo sa mýlim? ;)

hmm, no snažím sa o to , a je to poriadna fuška.. :-) myslela som skôr moje okolie a priateľky s deťmi, zabúdajú na takú vec ako je dôvera , ja svojim dcéram verím, viem, že to ich drží nad vodou a to je základ úspechu v našej rodine... dôvera za dôveru..aké jednoduché je to napísať, aké zložité žiť..no ale asi by som mala skončiť nech si Joahnnie užije svoje zrnko slávy a nemusí čítať mamu ešte aj na nete.. :-))))) počkám čo mi zakričí zo svojej izby a podľa toho sa zariadim..je to nová hra medzi nami, mne sa celkom páči a teraz už len otestovať čo ona na to... :-)) drž mi palce..:-))

všetkého veľa škodí.. tak prajem pekný zvyšok večera a niekedy nabudúce..reakcia bola dobrá , ale ako dospelák a rodič viem že stačí.... :-)

Je to krehký text. Predpokladám, že taký bude i celý príbeh. Predstavujem si toho chlapca, ako v daždi líže svoju jablkovú zmrzlinu. Ako na ňu dopadajú dažďové kvapky kým sa s Tebou rozpráva. Veľmi sugestívny obrázok.
Teším sa na pokračovanie :)

asi si este velmi mlada a neskusena. to ta ospravedlnuje. inak je to trapny a nudny pribeh, ktory zaujme len teenegerov bez narokov. ale drzim ti palce, par citatelov uz mas. mozno raz napises aj nieco o skutocnom zivote bez ruzovociernej farby

povedať, že je to nudný a trapný príbeh? Mne taký vôbec nepripadá. Nie som teeager a myslím si, že na literatúru mám dosť vysoké nároky, a môžem povedať, že takto krehko podaný svet pätnásťročného dievčaťa som ešte nevidela podaný. Ironiou osudu je, že mnohí z nás ten život v ružovo čiernej farbe vôbec nepoznáme a ja som rada, že Joahnie nám doňho aspoň trochu umožňuje nahliadnuť.

Píšeš pekne.

Tento príbeh je zo skutočného života o skutočnom živote...svojím komentárom si môj život nazvala neskutočným... niektoré životy sú ružovočierne, iné čierne a ďaľšie zase rúžové, myslím, že kým má tento príbeh dve farby, je to ešte celkom okey....
rozpravkarka: ďakujem :) kritika mi nevadí, veď o čom by to inak celé bolo :))

si to neprečítam :D

čo ma vytočí... Poraď...

je nedať sa vytočiť tým, čo čítaš.. ;)

ona by to iste mala na háku, alebo v ľavom malíčku... Iste to vidí omnoho jednoduchšie ako ty, žiadne zložitosti. Ja to dnes chcem riešiť ako pätnásťročné dievča.

poprvade nikdy som nadtým nepotrebovala rozmýšľať, pretože čítam len texty od ľudí, ktorí ma nemajú čím prekvapiť, takže ma nevytočia

len tých, čo ma nevytočia. Mám zopár takých, rada sa s nimi bláznim (tu na blogu). Nuž ale že som tvor zvedavý a rada šmírujem, občas ma niečo aj vytočí. Asi už radšej nebudem. Hmmm...

to sú tie beštie, ktoré napíšu/povedia čokovek, aby videli ako ten druhý zúri...vtedy je fakt najlepšie mať na háku :D:D

Ty, dieťa moje, však ty máš toľko rozumu, žeby ti aj dospeláci mohli závidieť!

tá mňa a z.a.r.u trénuje do vyčerpania svojou nadľuskou hlúposťou, tak sme už odolné voči všetkému, nič nás neprekvapí, jednine niečo pozitívne, negatívne už poznáme všetko :D

A vieš, že máš pravdu?

:-)))

niekedy je taká pravda aj na obtiaž

My máme súkromnú Soňu...

pokrčia ju ako papier a hodia rovno do koša, len aby sa ňou nemuseli trápiť.

mu prizrela bližšie, všimla by si si, že je rohatý...

súkromného čerta, ktorý si myslí, že má vždy pravdu a nevie, že tá pravda je aj tak moja.

co je EMO?

http://sk.wikipedia.org/wiki/Emo
http://en.wikipedia.org/wiki/Emo

alebo daj svoju otázku "čo je emo" do googlu...

spominala som ti jeden blog o emo , je hodne kontroverzny , je to opat ta zla a znevazujuca strana , tak ci tak je zase na cloveku co si z toho vybere , tak ako je paradne vidno v diskusii.
http://www.inblog.cz/jak-byt-emo/

lebo mám pocit, že definície z wikipedie aj z ostatných odkazov sú viac menej okrajove.
A trošku si treba prebrúsiť aj blog.sk, je tam viacero zaujimavyych vstupov Emákov.

Takže do čítania...