Jana. Dlho bola pre mňa „vážená pani Pekárková“, kým som pochopila, že úctu a obdiv netreba vyjadrovať vykaním ani zložitým oslovením. Dnes je to Jana. Doteraz som o nej nič nenapísala, jednoducho som nevedela nájsť tie správne slová, nepoznám ich dostatok na to, aby som vyjadrila to, čo k nej cítim, za čo jej vďačím, čo pre mňa znamená a aká je. Neviem, či sa mi to teraz podarí, ale za pokus to stojí.
Pred mnohými rokmi sme sa vybrali s dcérou do Prahy za akousi rehabilitačnou sestrou, ktorá pomohla vnukovi našej známej, keď u nás nám nikto nevedel pomôcť. Strávili sme tam dva dni, počas ktorých nás milá pani naučila cvičiť Vojtovu metódu, absolvovali sme neurologické a psychologické vyšetrenie a po prvýkrát sa dozvedeli zrozumiteľne, ale šetrne diagnózu – detská mozgová obrna.
V našom meste nám to po roku nikto z lekárov nevedel alebo nechcel povedať. Dochádzali sme do Prahy podľa potreby, raz za mesiac, niekedy raz za dva. Bolo to náročné, cesta tam trvala približne štyri hodiny, z domu sme vyrážali pred siedmou, k večeru sme sa vracali domov. Keď bola dcérka maličká, v aute väčšinou spinkala, ale keď bola väčšia, nepáčili sa jej dlhé cesty, hlavne, už vedela, čo ju tam čaká a po pol hodine začala vyjednávať:
V našom meste nám to po roku nikto z lekárov nevedel alebo nechcel povedať. Dochádzali sme do Prahy podľa potreby, raz za mesiac, niekedy raz za dva. Bolo to náročné, cesta tam trvala približne štyri hodiny, z domu sme vyrážali pred siedmou, k večeru sme sa vracali domov. Keď bola dcérka maličká, v aute väčšinou spinkala, ale keď bola väčšia, nepáčili sa jej dlhé cesty, hlavne, už vedela, čo ju tam čaká a po pol hodine začala vyjednávať:
„Tatino, otoč to auto. Už chcem ísť domov.“
Musela som ju zabávať, čítať jej, hrať sa s ňou. Cesta bola namáhavá aj pre mňa, deň pred tým bolo treba nachystať jedlo na celý deň pre malú, aj pre nás, plienky, pitie, na nič nezabudnúť, ale napriek tomu som sa tešila, že vypadnem zo stereotypu, aspoň jeden jediný deň s čistým svedomím nemusím päťkrát cvičiť, odcvičia ju v Prahe. Nechala som sa unášať pohľadom z okna, pri motoreste „Devět křížů“ sme si urobili prestávku a potom pokračovali až do Vršovíc, do denného detského rehabilitačného stacionáru. Tieto cesty neboli zbytočné, len vďaka nim začalo dievčatko napredovať vo fyzickom aj psychickom vývoji. Takto sme fungovali asi dva roky, kým nedošlo k rozdeleniu republiky.
Čo ďalej? Nezostávalo nám nič iné, len hľadať náhradu na Slovensku. Našťastie už fungovalo rehabilitačné centrum Harmony, kde rovnako cvičili Vojtovu metódu, prihlásili sme sa tam. Po odbornej stránke nemalo chybu, ale pani Pekárková tam nebola. Chýbalo nám jej pohladenie, jej úsmev, jej pozitívna energia, ale iné riešenie nebolo. Napísala som jej list, iba na vysvetlenie a poďakovanie, že viac neprídeme. Ona odpísala!
Tak začalo naše dlhoročné dopisovanie. Dodnes mám odložené všetky listy, väčšina z nich je v polorozpadnutých obálkach, ošúchaných, rozmazaných, pokropených slzami. Tie listy boli v tom čase mojím návodom na cvičenie, aj návodom na život, mojou modlitebnou knižkou a duchovnou potravou na prežitie. Učila som sa od nej nielen cvičiť, ale hlavne žiť. Keď som nevládala, keď sa mi každá snaha zdala márna a zbytočná, nevidela som žiadne výsledky, prišlo od nej povzbudenie, pochvala, uistenie, že to, čo robím, je správne, len treba trpezlivosť, nevzdávať sa, vydržať. Už len oslovenie „Moje vynikající žačko“, mi dodávalo energiu. „Vaše poslední psaní mně opět přesvědčilo o vašich mateřských a rehabilitačních kvalitách. Já sama bych Petrušku nevedla lépe. Jenom se nedejte zviklat „lákavými“ nabídkami léčby, která většinou je holý bisnys.“
Keď som mala horšie obdobie, prišli slová: „Vy sama jste cvičila Petrušku správně a nemáte si vůbec co vyčítat. Věřte mi. Jste nyní vyčerpaná a asi naklonená k tomu, vidět všechno černěji a hůře. Je to pochopitelné, ale jak vás znám, je to přechodné a budete zase bojovat jako lvice a úspěch bude.“ Ona mi verila, že ja to dokážem. „Za každým mráčkem svítí sluníčko!“
Po každom vyšetrení som jej posielala lekárske správy a ona mi ich prekladala do ľudskej reči. Posielala som fotografie malej, aby videla, čo cvičíme, ako cvičíme, ako štvornožkuje, ako sa stavia na špičky a ona písala, čo robíme dobre, čo treba zmeniť. Láskavo, ale dôrazne upozorňovala, neprestávať, ďalej poctivo cvičiť, cvičiť, cvičiť. Rozprávala príbehy pacientov, ako dopadli tí, čo necvičili, kam až sa dostali ťažko postihnuté detičky, ktoré usilovne cvičili. Každý jej list bol taký majáčik, svetielko v diaľke, za ktorým sa oplatí ísť. Keď som už padla a nevidela som ho, znova som zodvihla hlavu, zablikalo a išla som.
Vedela byť aj na diaľku tak blízko: „Když jsem si představila vaše starosti a prožitky, brečela jsem ne jako malá holka, ale jako máma, která zná zdravotní problémy svého díťete a ví, co to je. Ale nesmíte se nechat děsit!! Vím, že jste statečná, ale nikdo by to neměl ve vašem okolí přeháňet a zkoušet vaše nervy. Berte lidi s rezervou.“ Cítila som jej láskavé pohladenie a bolo mi lepšie.
Po operácii achiloviek, jedni odborníci zakazovali stavať na nožičky, treba pokračovať vo Vojtovke, v žiadnom prípade nedávať dlahy. Tí druhí – presný opak. Okamžite stavať na nohy, pasívne naťahovať šľachy, na noc dávať dlahy. Kto mal pravdu? Čo sme si z toho mali vybrať? Zasa som sa vyžalovala Jane a ona ma usmernila, jej som dôverovala:
„Vím o náročnosti pooperační terapie. Je-li ještě komplikována nejistotou, kterému ze zdravotníků věřit, je to o rozum. Nechci vám život ještě více komplikovat. Spíš bych vás ráda zabalila do bavlnky a pofoukala vaše pocuchané nervy a duše.“
Dá sa krajšie vyjadriť spoluúčasť, porozumenie?
„Věřte, že jsem z velké části probolela vaše trápení s vámi – nad dopisy i bez nich. To nejhorší máte už za sebou. Teď jen něžně, ale důrazně veďte Petrušku tou správnou cestou.“ Pohladenie, pofúkanie, ale súčasne naštartovanie do ďalšej práce.
V ďalšom liste: „Bolí mne představa vašeho duševního trápení, vyvolaného nejistotou, co s Petruškou cvičit a co ne. Mé zkušenosti jsou takové: čím později po operaci dítě chodí, tím kvalitnější je potom chůze na celý život. O to nám přeci jde!! Zvládla jste toho moře, zvládnete i cvičení po operaci.“ Úžasné povzbudenie, energia.
Keď som čítala v jej listoch, čo všetko ju postretlo za krátku dobu, aké choroby, tragédie v rodine, úrazy, o ktorých sa zmienila len tak na okraj, aby sa ospravedlnila, že neskoro odpisuje, nestačila som sa čudovať, kde toto útle žieňa berie tú silu, všetko zvládať, riešiť, pracovať a ešte povzbudzovať iných. Nikdy nelamentovala, nefňukala, nesťažovala sa, iba konštatovala. Napríklad: „Psala bych dřív, ale našli mi bulku na pravém prsu a dnes už jsem týden po operaci – vzali mi ho celý – snad to bude stačit. Cítím se výborně, teď čekám na histologické výsledky, počítám s chemoterapií, uvidíme.“
O päť mesiacov:
„Mám za sebou 16 ozáření a 2/3 chemoterapie. Nějak to nebere konce. Ještě asi měsíc to potrvá a pak si s chutí oddychnu. Denně jezdím do nemocnice na ozařování( celkem jich má být 25!) a potom ještě 1x týdně na chemoterapii (4x). Snáším to teď celkem bez problémů a jsem odhodlána neztratit skvělou náladu i nadále.“ Alebo: „Moje zlomená noha byla mým nejmenším životním problémem a připomněla mi, že mám trošku přibrzdit ve svém životním rozletu. Už ale zase jedu naplno.“
Roky sa starala o ťažko chorého manžela: „Manžel byl opět hospitalizován a v nemocnici za pobytu stihl prodělat druhou plicní embolii, celkovou sepsi z močových cest a z toho edém mozku. Dodnes je na jednotce intenzivní péče.“ S akou láskou pristupovala k svojej mentálne postihnutej dcére: „Začala jsem opět s Lenkou jezdit na koni – je tím nadšená, ale jezdíme přes celou Prahu až do Ruzyně. Jedna cesta trvá 2 hodiny, je to úmorné, ale Léňa je šťastná. Lenička je sluníčko.“
Takto sa videla ona sama: „Píšete, jestli mám blízkou duši, které bych mohla vylít své starosti. Mám vás a spoustu duší, které by ochotně poslouchaly a také pomáhaly. Zádrhel je v tom, že já nevidím své problémy jako problémy. Je to život. Zvážím situaci a řeším případ po případu. Necítím se zraňovaná tím, že Lenka je postižená, manžel celá sbírka chorob. Je to můj život – velmi zajímavý, velmi plný. Mám svou práci, která asi není zbytečná, kvetou mi kytičky na oknech. Stále počítám s tím, že budou další a další problémy – život není procházka rajskou zahradou. Mám štěstí na lidi, které procházejí mým životem. Neumím si ale představit, že bych je zahrnovala svým fňukáním, necítím potřebu toho. Jsem introvert a asi to působí někdy divně. Nejvíc toužím po soukromí, klidu, čtení, přírode – všeho toho mám jak šafránu, ale tím víc si to umím vychutnat. Tak vidíte, jaký jsem to poděs.“
Takáto bola a je Jana. Až ma to niekedy štvalo, s akou ľahkosťou všetko znášala, ja som sa pri nej potom cítila taká slabá a zbabelá. Hanbila som sa. Dnes už nie. Postupne som si začala uvedomovať, že sa niečo z jej životného postoja usádza vo mne. Našla som vnútorný pokoj a stratenú rovnováhu, silu a rozvahu vyriešiť, čo sa dá a netrápiť sa preto, čo nemôžem zmeniť. Keď prišiel nový úder, už som sa len na sekundu ponorila, iba aby som sa mohla odraziť od dna a znova začať plávať. Čoraz menej som ju zaťažovala mojimi problémami, ale v kontakte sme zostali. Občas si o sebe dáme vedieť, ale stále vieme, že sa máme, „že jsme se vzájemně neztratily“, ako napísala. Ona vo svojej skromnosti ani netuší, čo mi dala, ale ja si neskromne myslím, že niečo z toho som už aj ja odovzdala ďalej, a to by ju iste potešilo.
Tak podarilo sa? Neviem. Mne asi nie, ale veď ona vám to vlastne napísala sama.
Komentáre
kazdy by sme potrebovali svoju pani Pekarkovu...
Pisat Ti, ze Tvoj pribeh je uzasny, co si urobila pre svoju dcerku je zazrak a aj Ty si vynimocny, vynimocny clovek, je asi zbytocne...
posielam pozdrav dietatku, vlastne uz slecne "revolucnej doby", nech je vo Vas stale vela optimizmu a chuti do zivota, prichadza jar, urcite si ju budete uzivat naplno:))))
a vdaka za to, ze si nam dala nazriet do svojho vnutra, clovek aspon vidi, ake su jeho starosti niekedy malicherne....vela stastia ...
"je to zivot"
Hanka, Kordelia
Pri
Eva, mozno otrepana fraza ale je zo srdca ..vela sil, zdravia a lasky...:)
jajaj
:-)
Dakujem
Neskutocne kvalitne napisany a plny citov.
Chcem vyjadrit uznanie a poklonu.
Uvedomil som si, ze zivot so sebou prinasa rozne prekazky a je len na mne, ako ich zoberiem.
Myslel som si, ze ked sa mi rozsypal biznis, tak uz je koniec.
Ked som mal uraz - zlomeny stavec - a lekari mi vraveli, ze zrejme uz nebudem chodit, chcel som vsetko zabalit - prestat bojovat, nevzdal som sa a chodim.
Tento clanok prisiel velmi vhod.
Uvedomil som si, ze v zivote ma moze postretnut este vela roznych prekazok a skusok a zalezi len na mne, ako sa k tomu postavim.
Este raz dakujem a prajem vela zivotnej sily a vela krasnych usmievavych dni.
Martin