Emma sedela na terase.
Pozorovala siluetu mesta a zhlboka vdychovala teplý jarný vzduch.
Milovala toto ročné obdobie, no odkedy sa s deťmi vrátila bývať do mesta, cítila, že jej k úplnej spokojnosti čosi chýba.
Chýbala jej záhrada, čistý vidiecky vzduch presýtený jarnými vôňami a možnosť sedieť večer medzi rozkvitajúcimi kríkmi.
A tam, na tráve so zatvorenými očami premýšľať. O živote, práci, naplnených i nenaplnených snoch.
Mestu akoby chýbal kúsok k tomu slobodnému snívaniu.
V posledné týždne si uvedomila, ako veľmi si zvykla na život mimo mesta.
Musela sa však zmieriť s tým, že si jej synovia zvolili za ďalšiu destináciu s menom Domov mesto.
Mesto, v ktorom študovali, v ktorom mali kamarátov a ktoré bolo pre nich niekoľko rokov priveľmi vzdialené,
aby si v ňom mohli vychutnávať dospievanie.
Naliala si ešte šálku čaju. Bola spokojná.
Dnes dokončila prácu na ďalšom obraze, na romantickej krajine s útesmi a rozbúreným morom.
Pracovala na ňom niekoľko týždňov a po celý ten čas sa jej vracali spomienky na prvé týždne a mesiace Samkovho života.
Na obdobie, v ktorom si zvykala na to, že je s deťmi sama. Na obdobie, počas ktorého sa v nej začalo uvoľňovať
mnohými rokmi nahromadené napätie.
Spomínala na deň, keď si Samka priviezla domov.
Na to drobulinké dieťa s neuveriteľne krásnymi očami, ktoré na rozdiel od Adama nebolo nikdy vážne.
Samko sa usmieval na svet a svojim odzbrojujúcim úsmevom si dokázal každého získať.
Ešte kým bol v nemocnici, trávila Emma celé hodiny v knižniciach a snažila sa zistiť čo najviac o jeho diagnóze.
Neverila, že jediná možnosť je tá, o ktorej ju informovali lekári. Že budú musieť čakať na operáciu niekoľko rokov, kým Samko vyrastie. Nevedela si predstaviť, že by musel so svojim postihnutím žiť a znášať poznámky iných detí a spolužiakov.
Vedela, aké dokážu byť niekedy deti kruté a neľútostné a nechcela, aby sa Samko následkom diagnózy
uzavrel pred svetom, aby si v dospievaní pripadal iný ako jeho rovesníci.
Tá predstava bola pre ňu neprijateľná a bolestná.
A v jeden deň to našla.
Konečne sa jej dostal do rúk zahraničný lekársky časopis, v ktorom sa dočítala,
že najvyššie percento úspešnosti pri operácii tejto diagnózy je do jedného roku veku dieťaťa.
Vedela, že bude musieť urobiť to, čo chcela zo všetkého najmenej.
Čosi, čo už nechcela urobiť nikdy v živote.
Musela poprosiť o pomoc Daniela.
Pamätá si, ako bojovala sama so sebou, kým Danielovi zavolala.
Pracoval na renomovanej detskej klinike v Janove a Emma dúfala, že jej bude vedieť pomôcť.
Jej i Samkovi. Bola kvôli nemu ochotná podstúpiť všetko.
Všetko, okrem návratu k Danielovi.
Spomína si, aká bola nervózna, keď vytáčala jeho číslo.
Akonáhle však počula jeho hlas, všetko to napätie z nej zrazu spadlo. Nešlo predsa o ňu.
Vysvetlila Danielovi, čo zistila a poprosila ho o pomoc.
V tom rozhovore nebol prítomný žiadny smútok, žiadna zášť, akoby to prežité
celkom prekryla starosť o zdravie malého Samka.
Netrvalo ani týždeň a Daniel sa jej ozval.
Emma vlastne ani nedúfala, že výsledok bude pre ňu až natoľko povzbudivý a radostný.
Priamo na klinike pracoval profesor venujúci sa tejto zriedkavej diagnóze.
Bol ochotný Samka vyšetriť a určiť ďalší, čo najoptimálnejší postup.
Zvečerievalo sa.
Emma zistila, že čaj už dávno vychladol.
Vzala nedopitú šálku a šla si dovnútra uvariť ďalší.
Ten už si vypije vo svojom obľúbenom kresle v ateliéri.
Komentáre
Poznám mamy, ktoré pre svoje deti dokázali zvrátiť
:-)
mamy dokazu nemozne...
Snežka, Misolietavec
A Snežka, požiadať o pomoc bolo vtedy skutočne ťažké. Ale ten maličký človiečik bol pre Emmu v tom momente najdôležitejší na svete.
Hanka
pristup Emmy k Samkovej diagnóze je skvelým príkladom toho..
za to, čo Emma urobila pre svojho syna, má môj obdiv a úctu...
Wyslúžilec, myslím, že táto Emmina skúsenosť môže byť
Sooshn, áno, Emmina skúsenosť môže byť posilnením viery v medicínu...
S týmto musím len súhlasiť Wyslúžilec.