Lolita sa nedôverčivo pozerala na svoju čiaru života.
Brázdila jej dlaňou.. bola taká hlboká, predznamenávala dlhý život.
Nikdy však nerozumela tomu, prečo jej tie čiary hovorili vždy niečo iné, ako v skutočnosti cítila.
Nútili ju, aby sa nevzdávala.
Vrátila sa na internát a zbalila posledné veci do tašky. Dnes budú s kamoškou opäť stopovať,
Minuli posledné peniaze na cigarety a vo vrecku jej zostalo už len pár drobných na trolejbus.
Bola krásna, nehovorím o Lolite, ale o polosirote Katke, mysleli si to o nej všetci, chlapci v okolí, škole i na internáte.
Dokázala mužov očariť už len svojim úsmevom, plnými perami.
Poznali sa od základnej a vždy to tak bolo.
Blonďaté vlásky, krehké telíčko, ktoré priam žiadalo o ochranu, veľké modré oči s prísľubom anjelskej poslušnosti a
za nimi diabolská dušička, ktorá v sebe skrývala a prebúdzala v iných tie najväčšie pokušenia. Lolite sa to páčilo.
Sama by sa možno nikdy neodvážila porušovať pravidlá, robiť to, čo sa nemá, neočakáva, nezvykne.
Vždy bola tou, čo poslúchala, svedomitá, rozumná, zodpovedná.
To bola naša Lolita, ale aj nevýrazné dievča, chodiace najradšej v čiernom, hĺbavé dievča, ktoré ani samo nedovidelo
na dno svojej duše. Nudila ju takáto predstava o sebe, chcela protestovať a s Katkou to šlo ľahko.
Zdalo by sa, že zase plní len priania niekoho iného, no vždy to boli tak trochu aj jej priania.
Priateľstvo medzi kráskou a zvieraťom, rozprávka s víziou dobrého konca.
No aj keby bol zlý, Lolite by to nevadilo, priam to očakávala.
Nestáli na okraji cesty ani desať minút a auto zastalo tesne pred nimi, aj keď tam bolo mnoho iných študentov.
Osvedčená návnada zabrala. Katku neprehliadnete.
„Kam idete dievčatá?“ opýtal sa po chvíli starší pán s plešinkou, zjavne rád, že má pri sebe (dievčenskú) spoločnosť.
„Domov a Vy? Kam cestujete?“ smelo odvetila Katka sediaca už vedľa neho.
Rozhovor vypĺňali obvyklé zdvorilostné frázy, ktoré posúvali hovoriacich bližšie a bližšie k sebe.
Lolitu si takmer vôbec nevšímal, zapĺňala spätné zrkadielko v aute, bola rada, že nemusí nič hovoriť. Zvykla si.
Ten rozhovor ich však zblížil natoľko, že sa dohodli na spoločnom výlete za Katkinou mamou,
ktorá bola v tom čase v piešťanských kúpeľoch.
„Prečo nevyužiť odvoz zadarmo, a to aj s prenocovaním? Vyzerá celkom neškodne, veď uňho nemusíme prespať.
Čo povieš, pôjdeme?“ pýtala sa spiklenecky Katka, keď vystúpili z auta.
V jej útlej dlani sa belela vizitka s jeho adresou a telefónom.
A s prísľubom ďalšieho dobrodružstva.
Komentáre
Prestopovala som celú mladosť
Ale nikdy som sa ani so šoférmi nezližovala...
hm, rusalka, svojim dcéram by som stopovanie...
a ja som nikdy nestopovala... ja som bola vzdy posera :-)))) ved co keby ma ukradli? alebo horsie urobili?
luu, posera vravíš?
ani ja by som už dnes
lolita, keby bola po tatovi...
výstižné pre koho hfw?
... no predsa pre mňa :).
to by som na teba nepovedala ;-)
..s vašim dovolením..)))
ten som missellie čítala ;-)
už si nepamätám, čo si si o ňom myslela, len som z toho článku mala taký pocit...
neštastny?...???...čooooooooo?...
lolita, ani ja by som to na seba nepovedal...
hfw.... stopujem doteraz :-)
Myslím, že pre ženy a dievčatá existujú oveľa nebezpečnejšie situácie ako stop :-)
rusalka, ak prezradíš, kde stopuješ...
je to ťažké vysvetlovať missellie
...a to je možno moja úchylka
rusalka :-)
missellie, k Tvojmu príbehu...
len so sebazapretím pozerám na svet cez takúto optiku...
lolita, rusalka, naraziť na vás obe odrazu...
tak vidiš hfw..a tento príbeh je jednym z mála odžitých..)))
hfw, missellie
missellie, tiež mi nesedela tá "chladnokrvnosť" alebo "pohŕdanie", pretože to nesedí s mojim prežívaním...nik ťa nepresviedča o tom, že to nie je životné...len s tým nie som stotožnená
missellie, nejde o dokazovanie pravdivosti príbehu...
hfw... stopujem tam,
lolita..a čo by si urobila?..
hfw..vymen optiku..ked je nespolahliva..)))
lolita, nuž...
hm missellie,
olala..)))
majte pekný večer..
nehnevám,
čaves ;-)