Emma včera večer pri spomienkach zaspala.
Chcela dokončiť rozprávanie o tejto etape svojho života, ale spánok ju nečakane premohol.
Jej spomienky tak na pár hodín prerušila noc a povinnosti dnešného rána.
Hneď ako sa zobudila, rozbalila na pracovný stôl ďalšie poškodené plátno
- alegorický obraz pominuteľnosti Vanitas. Vždy mala rada obrazy s týmto námetom.
Plné skrytých, či celkom jasných odkazov na krátkosť času, ktorý máme vymeraný pre svoj život.
Pozerala na obraz, z ktorého napriek veľkému poškodeniu dýchalo to neobyčajné čaro dôb dávno minulých.
Tešila sa na neho už dlhšie, ale nikdy nezačínala s obrazom ako tento bez toho, aby dokončila predošlý.
Teraz tu bude niekoľko dní len tak rozložený na stole a ona bude pokojne premýšľať, akým smerom
sa bude uberať jeho reštaurovanie. Tak ako vždy sa s ním bude najskôr trocha zžívať.
Sadla si do kresla a snažila sa nadviazať na včerajšie spomienky.
Vybavil sa jej deň, v ktorý Daniel odlietal na Nový Zéland.
Nikoho vtedy nenapadlo, že sa tam usadí natrvalo a že sa už nikdy nevráti.
Pravdepodobne to nepredpokladal ani sám Daniel.
Ešte pred jeho odchodom podala Emma žiadosť o rozvod.
Rozviesť sa však už nestihli.
To sa podarilo až po dvoch rokoch, keď sa Daniel cestou na kongres zastavil aj na Slovensku.
Necítili vtedy už k sebe vôbec nič. A aj deti si zvykli na život bez otca.
Vzdialenosť, ktorá ich od seba delila, bola priveľká.
Daniel sa pár mesiacov po rozvode znova oženil.
Celé tie dva roky, kým sa nerozviedli, prežila Emma s deťmi sama.
Prežívala síce obdobia, počas ktorých pociťovala intenzívnejšie absenciu lásky, ale vždy sa ich snažila potlačiť.
Alebo vytesniť niečím náhradným. Nechcela partnera za každú cenu.
Z času na čas síce prijala pozvanie na čaj, ale vždy to skončilo pri prvom stretnutí.
Nebola nešťastná.
Chodievali často na koncerty, začala spolu s deťmi cestovať, cvičila.
Nemala čas na smútok. I tak však túžila po zmene.
Krátko po odchode Daniela požiadala o štipendium v zahraničí aj Emma.
Veľmi sa tešila, keď získala ročný študijný pobyt v Londýne.
Tešila sa z toho, že zmení prostredie, že deti spoznajú niečo nové, že sa naučia jazyk.
A hlavne sa tešila z toho, že sa jej v novom prostredí podarí urobiť hrubú čiaru za všetkým predchádzajúcim.
Ostávali jej necelé tri mesiace.
Vybavovala pre Adama v Londýne školu, plánovala a hlavne naplno pracovala.
Chcela dokončiť prácu na väčšom rozreštaurovanom obraze.
Nerada dokončovala prácu po druhých a tak sa snažila, aby nezostala nedokončená tá jej.
Tešila sa i obávala zároveň.
Vedela, že bude pre ňu dobré zmeniť na čas prostredie, no nevedela si veľmi dobre predstaviť ako všetko zvládne.
Netušila, že práve v Londýne stretne svojho dobrého kamaráta a zažije tam s ním svoj prvý
a donedávna jediný, skutočne radostný vzťah. Vzťah krátky, ale mimoriadne intenzívny.
Vzťah, na ktorý jej zostali len tie najkrajšie spomienky, hoci bol len kratulinkým úletom
medzi jej povinnosťami a každodennosťou.
Komentáre
Už viem, Sooshn, prečo je mi tvoje rozprávanie také blízke...
Rozprávkarka máš pravdu.
Umenie má silu liečiť ducha. A posilňovať ho. A Emma to využívala plnými dúškami.
Sooshn, mať prácu, ktorú človek miluje, je veľká výhra. Pomôže
Sooshn
Aj napriek tomu, že ide o smutný príbeh, veľmi dobre sa to číta.
Prajem veľa ďalších a úspešných článkov :)
MissSECRET