Neskôr som zistila, že všetci tí Emací sú úplne nemehlá na športy.
Až na Alexa, ten hrá perfektne basketbal. A keďže basketbal je svojim spôsobom matematika, trafiť do koša nerobí problém ani mne. Veľmi sa mi smiali, že čo ja zmôžem s mojimi úbohými centimetrami do výšky, potom však videli jeden z čistých košov v mojom podaní a sranda ich prešla. Rišo sa potkol o loptu, ktorú nešikovne pustil z rúk, Jula si šliapla na šnúrku z topánok, Dado dostal loptou do hlavy, keď ju nešikovne chytil, Janka odmietla hrať vo chvíli, kedy videla, ako sa Andrea zrazila s Rišom a obaja skončili na zemi. Nakoniec sme ja a Alex hádzali na kôš na striedačku.
„Neznášam šport,“ - zaúpela Andrea a natiahla nohy na betóne.
„To vieš, my detičky zo snobských škôl,“ - ozval sa Rišo.
„Jasné, tam ti zakážu prístup do telocvične, aby si si nebodaj neublížil a tvoji rodičia neprestali platiť školné,“ - odvrkla Jula a pohladila po hlave Kastróla.
„Že či. Každý ti lezie do zadku a stará sa aj o čas, ktorý si strávil na záchode.“
„Porozprávaj trochu o obedoch,“ - podpichol ho Alex a prisadli sme si k motovidlám.
„Jedálny lístok, to je francúzka báseň. To je len fondue sem, fondue tam,“ - zasnil sa.
„Vidíš, to ja mám na obed pečené kura,“ - zapojila som sa.
„Pečené kura? To nie je zlé. Oproti praženici, ktorú spravím, keď prídem hladná domov,“ - odvetila Jula.
„Baby, to treba povedať vznešene. Myslíte, že tie francúzke špeciality sú nejako chuťovo dobré? Ale hneď to inak znie, keď povieš syrové fondue ako syrová brečka na drahom tanieri.“
Čakala som, čo Alex dopovie. Jeho perly boli najlepšie z najlepších.
„A ako by si si to predstavoval?“
„No ako? Po francúzky predsa. Pečenéé kurhča a phraženicá alá Lady Jula.“
Neviem, či sme sa v ten deň vôbec prestali smiať. Ten tón, akým to povedal, a ten prízvuk.
Tie roky, čo sa v snobskej škole učil po francúzsky, naozaj stáli za to.
„Prečo vlastne aj ty chodíš do tej snobskej školy? Riša chápem, ale ty vyzeráš normálne,“ - spýtala som sa a usmiala sa do Rišovej tváre, ktorá mi vyplazovala jazyk.
„Prečo asi? Oni jediní mi tolerujú môj svojský štýl česania vlasov.“
Ach jaj. Alex a tie jeho vlasy.
Alex však nebol jediný, kto bol bezhlavo zamilovaný do svojich vlasov.
Vlasy boli aj Rišovou úchylkou.
Šli sme si tak raz po ulici, vzduch bol vlhký a pred nami sa črtali ihličnany.
Prešla som popod vetvy, prebehla si rukou vlasmi a otočila sa.
Rišo stál na chodníku so založenými rukami, počkal, kým prejde auto a potom stromy obišiel.
„Prečo si to spravil?“ - spýtala som sa a pokračovala v ceste.
„Pretože mám dneska geniálne vlasy.“
„A?“ - keby sa videl v zrkadle, tak by tú vetu nepovedal.
„A ihličnany ma vždy učešú.“
Usmiala som sa a postavila Riša oproti najbližšiemu sklu, okolo ktorého sme šli.
Zbadal svoj odraz a takmer s ním seklo.
„Takže, toto počasie asi nie je každé počasie, o ktorom hovoria v reklame na môj lak na vlasy, však?“
„Asi nie.“
Rišo si urazene natiahol na hlavu kapucňu bundy a v ten deň si ju už z hlavy nedal dole.
Že počasie značne komplikuje prácu s vlasmi som vedela už dávno.
Ako vtedy, keď si Rišo čerstvo nafarbil vlasy na čierno, ale zle si ich umyl a vyšiel von v daždi, že len prebehne k Alexovi domov. Nemajú to ďaleko. Kým však prišiel k nemu, zmokol, a z vlasov mu kvapkala čierna voda.
Zašpinil si svoje obľúbené a vlastne jediné šedé tričko a Alexov béžový koberec v obývačke.
Komentáre
Joah , nuž tie Vaše vlasy.. :-))