Medzi mužom a ženou

Zazvonil telefón. Jana sa strhla zo spánku a zlostne  pozrela na budík. Šesť hodín ráno. Niečo sa stalo, preblesklo Jane hlavou, keď zbadala, kto volá.

Rozospato zdvihla telefón: „Čau, stalo sa niečo?“

Na druhej strane bola mama.

V rýchlosti rozmýšľala kedy spolu hovorili. Nerozprávajú spolu často. Vlastne nerozpráva skoro s nikým. S otcom rozpráva veľmi málo, či skôr vôbec. Nejako si nemajú čo povedať. Jana v myšlienkach zablúdila do detstva, do čias keď si s otcom ešte mala čo povedať. Pamätá si, ako spolu vyvádzali v lese, stopovali jelene, hľadali hríby a utekali pred užovkami. Striaslo ju. Tých prekliatych plazov sa dodnes bojí. Rovnako ako otca. Rozmýšľa kedy sa to zmenilo. Vtedy keď sa narodil brat, alebo..? Jakub bol vysnívaným dieťaťom. Jana si dodnes myslí, že sa mal narodiť, ako prvorodený... keď vidí, ako sa s ním rodičia bavia... a o ňu ani nezakopnú.

„Počúvaš ma, čo ti vôbec vravím?“ ozvalo sa v telefóne.

Janu ten hlas vytrhol zo spomienok.

„Prepáč, jasne že ťa počúvam. Stalo sa niečo?“

„Môžeš dávať pozor? Sa s tebou predsa rozprávam.“

„Zobudila si ma, teraz som prišla s práce, pred chvíľou som si ľahla.“

„No, zase myslíš na seba... a vôbec sa nezaujímaš o nás...“

Toto Jana poznala dôverne. Začínala mať pocit, že je vinná za všetko.

„Nie, nemyslím na seba, len som po tretej nočnej po sebe. Je to také ťažké pochopiť? Hovor mami, počúvam ťa...“

„Čo vieš všetko o Simone?“

Prekvapila ju tá otázka.

„O Simone? Ja? Skoro nič, prečo?“

Jana začala rozmýšľať, čo o nej vie, veľa toho nie je... Simonu stretla asi rok po tom, čo začala chodiť a spávať s Jakubom. Jakub bol na vojne, také smiešne mladé ucho a Simona? Vyzerala staršie. O dosť staršie. Dobrá postava, štíhla, ale žiaden ten podvyživený typ, na ktorom hrkajú všetky kosti. Tmavé čierne vlasy, zeleno modré oči a pekný úsmev. Tie oči boli zaujímavé aj pre Janu, niečo sa v ich skrývalo, len nevedela prísť na to ... nevedela, čo Simona skrýva.

„Počúvaš ma? Simona je rozvedená,“ ozval sa hlas na druhej strane mobilného telefónu.

„Počúvam.“

„A čo na to povieš?“

„Čo mám na to povedať? Nič, je to medzi ňou a Jakubom.“

„Ale to určite Jakub nevie.“

„Ako to vieš, ty si sa s ním bavila?“

„Nie, ale určite by si nezačal s niekým, kto je rozvedený a predstav si má aj dve deti. Idem zavolať Jakubkovi, som zvedavá čo mi k tomu povie. Dúfam, že sa s ňou rozíde...“

„Mami, počúvaj neblázni...nikomu nevolaj a nechaj to tak. Čo majú oni medzi sebou je ich vec.“

„A ozaj, toto je asi tá príčina prečo k nám nechodí, neprišla ani na moju päťdesiatku, ani keď som oslavovala päťdesiatpäť. Asi sa hanbí. A má začo. Má dve deti a nestará sa o ne.“

„Počuj, nechaj to tak, je to medzi Jakubom a Simonou, možno Jakub o tom všetkom vie.“

„Určite nevie, bol by nám to povedal, len ty pred nami vždy mlčíš a nezveríš sa s ničím.“

Jana si odtiahla telefón od ucha, poznala čo bude nasledovať, minimálne päťminútový predslov o tom, aká je neschopná babráčka a Jakubko úžasný syn.

„Ty ma nepočúvaš.“

„Počúvam, čoby nie.“

„Idem zavolať tvojmu bratovi. A ozaj aj tatko je celý nesvoj tak sa ho snaž nerozčuľovať.“ „Ok, nebudem.“

„Najlepšie bude ak ani volať nebudeš.“

„Ok, sľúb mi, že Jakubovi nezavoláš, ja hodím reč zo Simonou a potom ti dám vedieť.“

Jana zložila telefón. Sedem ráno. Spať sa jej už nepodarí, o chvíľu bude zase volať mama.