Keď som poriadne spoznala Julu, slová totálne bláznivá dostali úplne nový význam.
To dievča spraví čokoľvek, aby sa ľudia v jej prítomnosti smiali.
Ako keď sme sedeli v kaviarni a ona sa snažila nabaliť dvoch okoloidúcich chalanov.
Aj sa jej to celkom dobre darilo.
Takže, aby som začala pekne od začiatku.
Sedeli sme vonku na terase jednej mestskej kaviarne a smiali sa na nejakom nevtipnom vtipe,
čo vypustil z úst nejaký Julin známy. Jula odrazu zapískala a nemo hľadela za môj chrbát.
„Tak sa pozri, Lizzie. Tamtí dvaja budú o malú chvíľku sedieť tuto vedľa nás.“
„Blázniš? Nechaj tak Jula, to nezvládneš ani ty.“
„Pozeraj a uč sa.“
Vstala, vzala si kabelku a vyšla z kaviarne.
Kráčala oproti nim, akože sa potkla a skončila na zemi, ako inak než pod nohami jej objavov.
Nepočula som, o čom sa bavia, len som videla ako sa Jula smeje, a oni dvaja jej ochotne podávajú ruky.
Blížili sa späť do kaviarne.
„Akurát som išla vybrať peniaze z bankomatu. Sedíme tu s kamarátkou už dosť dlho.“
„Chvíľku ešte vydržíte, nie? Pozvali by sme vás na kolu, alebo na niečo iné,“ - prisadali si.
Usmiala som sa a Jula na mňa žmurkla.
„Moja kamarátka Lizzie. Spisovateľka,“ - podala som si ruku s jedným, potom s druhým.
Chalani si objednali kolu, mne tiež a Jula ich ukecala na najdrahší zmrzlinový pohár z ponuky.
Niekoľkokrát pohodila vlasmi, žmurkala na blonďáčika a vystavovala svoj dokonalý chrup na obdiv svetu.
Ten druhý, hnedovlasý, hnedooký, venoval pozornosť mne.
„Takže spisovateľka?“
„Už to tak bude,“ - srkla som si z koly.
Než sme sa však stihli rozkecať, Jula šľahla významný pohľad na svoju ľavú ruku.
Teda na to miesto, kde väčšina ľudí nosí hodinky, ona však nie.
Ale to nevadilo, pozrela sa teda na miesto, kde bývajú hodinky a zvýskla.
„Deje sa niečo?“ - spýtala som sa a potlačila záchvat smiechu.
„To je mi hodín,“ - povedala prestrašene. Mohlo byť tak päť popoludní.
„Musíte už ísť?“ - spýtal sa blonďáčik.
„Už dvadsať minút sme mali byť niekde inde. Sestra ma prizabije,“ - kde sa jej v hlase vzal ten vážny tón?
Začala zbierať svoje veci a potom sa plesla do čela.
„Ja hlúpa, nevybrala som tie peniaze z bankomatu!“ - zažmurkala a zatvárila sa previnilo.
Hnedovlasý sa usmial.
„To nič, predsa sme vás pozvali,“ - veľavýznamne pozrel na mňa.
Určite som bola červená, ako som sa snažila nesmiať sa.
„Nechám vám aspoň naše telefónne čísla.“
Tak teda vytiahla z kabelky ceruzku na oči a začala sa obzerať po nejakom papieriku.
Blonďáčik k nej natiahol ruku a ona sa vďačne usmiala. Ani jedno z tých čísel, ktoré tam napísala, sa nepodobalo na moje či jej. Potom vstala, pobozkala ich oboch na líca a vytiahla ma za ruku z kaviarne.
Nakoniec ešte príliš nahlas, aby ju počuli, povedala:
„Bože, takých pekných chalanov som ešte nestretla, ale dohodnime sa. Ak nám dnes večer nezavolajú, zabudneme na nich.“
„Tak ruku na to.“
Tleskli sme si a v bočnej uličke sa rozosmiali. Takmer sme sa váľali po zemi od smiechu.
„Koho to boli čísla?“ - spýtala som sa.
„Jedno bolo do čistiarne, kam mama dáva čistiť kožuchy a to druhé bolo môjho ex.“
Chudáci chlapci.
Komentáre
jula je fakt blazniva baba :-)
No Joah, tak Jula je skvelá baba...
luu :))
z.a.r.a ... nuž, to teda neviem, kde si sa túlala :D