Už aby skončila táto zima, v záhradke budem mať od nej pokoj, prídem sa domov len naobedovať, roboty bude do večera dosť.
Prechádza sa pomaly pomedzi regále, obzerá si čaje, drogériu, nemá sa kam ponáhľať. Vkladá chlieb do vozíka, oravská slanina je mimoriadne pekná, prerastená, má v chladničke riadny kus, ale táto sa priam ponúka, vypýta si pol kila. Veď sa nepokazí. Čokoláda na varenie je v akcii. Nemá rád sladkosti, ale občas mu príde na chuť, za tú cenu, oplatí sa. Musí ju nechať v pivnici, minule ju našla v jeho skrinke, nepovedala nič, len čakala na príležitosť a v pravú chvíľu mu to vyhodila na oči:
„Ty nemáš rád sladké, však? Neviem, pre koho schovávaš tú čokoládu!“
Odkedy ju máva v pivnici, je pokoj.
Ide so smeťami, zastaví sa, odlomí tabličku, dve, dobre padne po slaninke. Kým ju tam zas nevysnorí.
Zaplatí a chystá sa na cestu domov, aby nečakala s obedom, to by boli reči.
Na druhej strane zbadá bývalého kolegu. Pokročí, aby ho stihol, dávno sa nevideli, ktovie, ako mu zdravie slúži. Zvítajú sa, pospomínajú, reč sa zvrtne na choroby, v ich veku, je toho požehnane. Aj on berie tabletky na riedenie krvi, ale väčšiu dávku. Pôjde sa popýtať doktorky, či by aj jemu nebolo treba. A tie bolesti v ramene, presne ako ja, snáď by som mohol zájsť na rehabilitáciu, jemu to pomáha. A čo prostata? Mne zatiaľ nič nezistili, ale každý sa sťažuje, neviem, neviem, či by som predsa len nezašiel znova, človek nikdy nevie.
Čas plynie, ani sa nenazdá a hodinka je fuč.
„Nehnevaj sa, ale žena čaká s obedom, pôjdem, aby nebolo zle.“
Prichádza k domu, záclonou nenápadne šklbne, začína tušiť, že bude dusno.
Ide sa ešte do pivnice prezuť, nenavláči blato ku dverám, má tam šľapky, doma zasa papuče, on je pedant, nie ako niekto.
Otvára dvere do bytu, víta ho ticho, poprezlieka sa, umyje ruky, vyloží nákup, ticho. Ani sa ho neopýta, kde bol tak dlho? To by bol ten lepší prípad. Bez slova mu nakladá polievku kopcom, dobre, že sa po stole nerozlieva, bojí sa aj lyžicu do nej ponoriť, ale zje do poslednej kvapky, nechce provokovať. Začína konverzáciu:
„Stretol som Jana, nechal ťa pozdravovať.“ Nič.
„Tak pukni,“ pomyslí si.
Nemá chuť sa ďalej doprosovať pozornosti, ignoruje ho, bude mať, čo chcela.
Mlčky doje druhé, prečíta si čerstvé noviny, trochu zdriemne, keď otvorí oči, už jej niet.
„Asi je u susedy na kávičke, budú mať o čom klebetiť, nech sa posťažuje, aké to má ťažké. Veď by videla, keby mala iného chlapa. Druhí pijú, fajčia, doma krížom slamy nepreložia a ženy ich obskakujú. Ja nakúpim, všetko jej z pivnice podonášam, aj trikrát sa otočím, vždy niečo zabudne. Ešte aj k dôchodku si privyrobím a nie málo. Roky robím účtovníctvo a nemusel by som, ale inak by mi bola dlhá chvíľa, čo v zime.“
„Lenže tá si nič neváži, ešte aj tú slaninku a čokoládu mi závidí, akoby som míňal za jej! Ale taký je život. Spravodlivosti sa nedovoláš. Zajtra sa pôjdem objednať na geriatriu, na očné, na urológiu, na štítnu žľazu, na rehabilitáciu, nech ma dajú do poriadku, kým príde jar, aby som v plnej sile vyšiel do záhradky.“
Prehodí myšlienky.
Komentáre
Vyborne napisane,