Medzi mužom a ženou

Možno to niekomu bude pripadať čudné, ale sex nie je dar prírody určený k radosti zo života, ale odmena za ochotu rozmnožiť vlastné gény v ďalších potomkoch. V cykle Zaľúbená nahá opica som sa pokúsil tento pohľad súčasnej evolučnej biológie sprostredkovať vo viacerých aspektoch pohlavného výberu. Ukázali sme si, že rôzne momenty sexuálneho správania sa Homo sapiens sú geneticky motivované potrebou investovania zdrojov oboch rodičov do budúceho potomstva.
V tomto článku by som rád popularizoval pohľad evolučnej psychológie na samotné investovanie týchto zdrojov, teda na geneticky motivované aspekty vzťahov medzi rodičmi a deťmi.

Lenže prvý pohľad v živých systémoch skoro vždy zlyháva. Iste, je v záujme génov matky, aby  zahynulo čo najmenej potomkov a aby sa títo dožili reprodukčného veku, kedy sa rozmnožia do ďalších kópií. Preto by mala matka (ale v niektorých prípadoch aj otec) robiť všetko pre to, aby deti dostali od nej maximálnu podporu. To je však lineárny pohľad v reálnom svete, kde zároveň pôsobí veľa iných vplyvov.

Prvá otázka, ktorú musí matka (rodičia) riešiť je, koľko zdrojov investuje do už živých potomkov a koľko do potomkov, ktorých ešte môže splodiť. Priveľké investovanie do už existujúceho potomka jej môže zabrániť splodiť nových potomkov a v konečnom súčte reprodukovaných génov by vlastne nastal stav, keď by vzniklo menej kópií, ako keď obetuje niektorého z už existujúcich potomkov v mene splodenia nových. Ide teda o určitú kalkuláciu ziskov a strát pre konkrétne rozhodnutia v konkrétnych situáciách. Túto kalkulačku má každý pohlavne sa rozmnožujúci druh geneticky zakódovanú. Parametre jej výpočtov závisia od spôsobu života jednotlivých druhov, od spôsobu obživy, od spôsobu rozmnožovania, od ekologických parametrov... a od iných okolností. Pre náš druh samozrejme tiež existuje vlastné nastavenie tejto kalkulačky, ktoré bolo formované miliónmi rokov vývoja antropoidnej opice až po Homo sapiens.

Aby bolo možné nejakým spôsobom modelovať obrovskú rozmanitosť vzťahov medzi rodičmi a potomkami, ktorú v živej prírode evidujeme, aby bolo možné modelovať aj vzťahy medzi potomkami, ktoré rovnako majú rôzne formy a rôznu úroveň vzájomného altruizmu, už v roku 1930 R. A. Fisher a v roku 1955 J. B. S. Haldane formulovali predstavu, že gén môže podporovať selekciu na báze príbuznosti, teda že prírodný výber môže pôsobiť na populáciu v závislosti od príbuznosti jej členov. Ale až v roku 1964 túto predstavu doviedol do formalizovaného tvaru postgraduálny študent W. D. Hamilton. To, či nejaký gén, podporujúci altruizmus medzi príbuznými uspeje alebo nie sa dá vyjadriť vo formalizovanom veľmi jednoduchom tvare, dnes známom ako Hamiltonovo pravidlo:

• r je koeficient príbuznosti, čo je pravdepodobnosť, že rovnaký gén sa nachádza v genóme príbuzných. Medzi rodičmi a deťmi je r=0.5, rovnako medzi pokrvnými súrodencami, r=0.25 je medzi rodičmi a vnukmi, ale aj medzi nevlastnými súrodencami, r=0.125 je medzi bratrancami a a sesternicami. Pre zaujímavosť - u eusociálneho hmyzu (včely, osy) je vďaka ich zvláštnemu spôsobu kríženia chromozómov r=0.75, čo je maximum, ktoré sa dá dosiahnuť pohlavným rozmnožovaním, ak pravda nerátame klonovanie (jednovaječné dvojičky) ktoré majú pochopiteľne r=1.
• B je genetický zisk príjemcu altruistického činu. Pod genetickým ziskom rozumieme to, v koľkých kópiách sa daný gén rozmnoží vďaka altruistickému činu príbuzného. Ak sa napríklad matka podelí o potravu s potomkom a ten vďaka tomu prežije a môže mať vlastných potomkov, tak gén matky, ktorý ju k takému správaniu motivuje, sa vďaka tomu môže rozšíriť vo viacerých potomkoch.
• C je genetická strata poskytovateľa altruistického činu. Podobne ako pri genetickom zisku, len tu ide o to, koľko vlastných kópií bude musieť v dôsledku altruistického činu altruistický gén obetovať. Napríklad kojenie mláďat bráni ďalšiemu rozmnožovaniu samičiek cicavcov, teda nemôžu mať viac párení a viac priamych potomkov.

Zo vzorca vyplýva, že napríklad pri rodičovskej príbuznosti k vlastným deťom (r=0.5), aby sa v príbuzenskom výbere presadil gén, ktorý by motivoval matku k nejakému obetovaniu sa potomkovi, musel by viac ako dva krát zvýšiť pravdepodobnosť prežitia potomka pri tejto obeti, ako keby sa namiesto toho matka viac krát párila a ponechala deti ich osudu.