„Ahoj, mami, čo robíš?“
„Umývam okná.“
„A načo? Veď sa nepráši.“
„Práši, nepráši. Mala by si vidieť tú vodu... A potom patrí to k Vianociam.“
„Ja si nechám okná až na jar. Upracem len to najnutnejšie. Ozaj, mali by sme sa dohodnúť kvôli pečeniu.
A ani toho netreba veľa.“
„S pečením máš pravdu. Z roka na rok sa toho menej poje. Príď v sobotu popoludní a dohodneme sa.“
„Ale ja ti vlastne volám pre iné. Budeš mať dnes podvečer čas?“
Rýchlo si v hlave prebrala program celého dňa. Podvečer mohla mať voľný.
„A čo by si potrebovala?“
„Ja nič, ale pozývam ťa do Jurkovej školy na besiedku. Predstav si, bude vystupovať aj s kapelou.
On síce tvrdí, že bude mať ešte väčšiu trému, keď tam budeme, ale mali by sme tam byť.“
Jurko a kapela!
Poriadna novinka. Síce na dedovej gitare brnká už rok, ale kapela?
To si nemôže nechať ujsť.
„Dedkovi si volala? Jeho by to malo najviac zaujímať.“
„Volala, ale mal vypnutý mobil. Ešte to skúsim.“
„Aj ja. So mnou v každom prípade počítaj.“
Vrátila sa k umývaniu okien.
Jurkova kapela... Od malička rád spieva, ale teraz?
Veď len nedávno zmutoval...
Keď bol Jurko maličký, vždy mu pri zaspávaní spievali - aj mama, aj tatino, aj ona.
Stačilo ho vziať na ruky, hlavičku položil uspávajúcemu na plece a povedal: Pievaj!
Mal zopár obľúbených pesničiek, ale ona mu najradšej spievavala Kukulienku.
Podvedome sa usmiala.
Vybavilo sa jej nedávne popoludnie na chate.
Sedeli s vnukom na lavičke, práve dojedal tretí krajec chleba, a rozprávali sa.
Zrazu niečo popred nich prebrnklo a na rukáve sa jej usadila lienka.
Opatrne ju previedla na svoj prst a potom na Jurajovu ruku.
Rozosmial sa a zľahka prikryl lienku druhou rukou.
„Babi, pamätáš si Kukulienku?“
„Pravdaže, bola to tvoja obľúbená.“
„Ale vieš, ja som vôbec nevedel, že sa jedná o kukučku. Pre mňa to bola pesnička o lienke.
Len som sa čudoval, prečo chce stále sedieť na buku.“
Pozrela naňho a rozosmiala sa.
V to popoludnie stačilo im pozrieť sa na seba a vždy jeden alebo druhý povedal - Kuku - a smiali sa ako pominutí.
„Tak naša ‘kukulienka‘ má svoju kapelu! No, veď uvidíme!“
Podvečer sa v školskej jedálni usadili aj s dcérou do piateho radu, aby neboli celkom na očiach.
Občas pozreli smerom ku dverám, či sa neobjaví aj dedo. Potom ju program natoľko zaujal, že sa prestala obzerať.
„Je tu,“ zašepkala jej dcéra do ucha.
Pozrela smerom ku dverám a prvého zazrela zaťa, až potom manžela.
Rozprávali sa.
„Ty si mu volala?“ šepoce dcéra. „Načo prišiel?“
Rozviedli sa pred rokom, ale podľa dcérinej reakcie si uvedomila, že je to ešte vždy bolestivá rana.
„Možno ho pozval Jurko,“ a pohladila dcére ruku.
„Nakoniec, dobre. Nech vidí, aký je syn šikovný.“
Ohlásili záver programu - vystupuje hudobná skupina XN a po nej ešte zaznie...
Nedalo sa rozumieť, čo zaznie. Jedálňou sa valila vlna búrlivých ovácií žiakov, súčasných aj bývalých,
ktorých na večernú besiedku prilákalo práve toto číslo programu. Nastúpili chalani v čiernom,
obsadili miesta pri nástrojoch a Juraj pri mikrofóne.
Uši mu horeli, fanúšikom kývol módnym raperským gestom a obrátil sa ku kapele.
Tri skladby, prostredná z nich ohlásená ako vlastná Jurajova pieseň, zvučali, hučali priestorom.
Snažila sa lapať slová, hlavne tej vlastnej, ale hluku bolo na jej uši priveľa. Obzrela sa na svojho muža -
stál na tom istom mieste, počúval.
Doznela tradičná Tichá noc, aj krátke vianočné prianie riaditeľky školy.
Rodičovské publikum sa hlučne rozchádzalo. Zišli sa až pred školou.
„Jurko, veď ty si bol hviezda! A tá tvoja skladba - dobre, že ste prerobili refrén, takto to bolo lepšie,“
mama objíma syna a potom ho prenecháva im.
„Babi, dedko, aj vy ste prišli,“ vnuk je natešený a celý ešte akoby zahalený pláštikom svojej slávy zo školskej jedálne.
„Mám z teba radosť, Jurko,“ povedala a objala vnuka. Ten však čakal hlavne na dedov výrok.
„Vidím, potrápili ste sa! Keď budete pravidelne cvičiť, možno z vás aj niečo bude...“
„Veď chceme, dedko. Len si musíme zohnať nástroje. Tieto sú požičané. Mami, môžem ísť spať k tatinovi?“
obracia sa vnuk na mamu.
„Ale prečo? Chcela som ťa pozvať na pizzu,“ v hlase poznať nevôľu.
„Ja som mu to sľúbil. Pozval ma na večeru,“ žobroní syn, „poviem mu aj o tom lyžiarskom...“
„A čo veci do školy?“
„Nepotrebujem. Zajtra ideme celá škola do kina,“ syn má pripravenú odpoveď asi na každé matkino odmietnutie.
„Dobre, ale popoludní nech si doma. A pripomeň mu, že ti sľúbil na Vianoce vetrovku.“
Povzdychla si. Dcérino manželstvo prežilo desať šťastných rokov a potom sa začalo rúcať.
Ako domček z karát. Nepomohla ani dovolenka v Chorvátsku pred dvoma rokmi. Bolo to stále horšie...
Teraz je aspoň pokoj, keď sa dcéra aj s deťmi presťahovala.
Ale vidno, Jurko na otca drží .
Komentáre
Hm... častý príbeh
príbeh skvele ukazuje, v akej pasci sa ocitajú deti...
To si nazval presne Hogo - pasca
rusalka, deti sa ocitajú v pasci kedykoľvek...
deti sú nedobrovoľnými rukojemníkmi takéto vzťahu a sú v tom VŽDY nevinne..
aj keď sa často mylne nazdávajú a obviňujú, že sú príčinou nezhôd rodičov...
Súhlasím, že v nefungujúcom vzťahu
A to, že sa považujú za vinníkov je vždy dôsledok správania a výčitiek rodičov...
nie som si istý, či je to vždy dôsledok správania rodičov...
To sú práve tie výčitky,
rusalka, vlastne máš pravdu...