Medzi mužom a ženou

V tých časoch som nepociťovala potrebu prehodnocovať svoje skutky, nemala som pocit, že robím niečo nesprávne. Žila som svoju voľbu a tá ma viedla takýmito úskaliami. Škoda len, že sa to nedá prežiť bez toho, aby ste niekomu nevinnému neublížili. A ja som okrem seba, ublížila najdrahším bytostiam na svete.

Mladšia dcérka mala „šťastie", žila so svojim otcom.
Staršia to celé niesla s menšími prestávkami ako dedičný hriech po celý svoj život. Niesla si to až do nežnej revolúcie. Či ma to mrzelo? Ale prosím vás, veď výčitky svedomia sa tak rýchlo dokázali utopiť v pohári akéhokoľvek alkoholu.

Nastali však časy, keď nebolo na alkohol ani na chlieb a tak sa vymetali vrecká a hľadali zabudnuté halieriky. Keď sa našli, nejako nevystalo na chlieb.

A trasúce sa ruky nemohli zvládať čokoľvek a abstinenčný syndróm
bol čoraz bolestivejší a neznesiteľnejší.

Staršia dcérka žila spočiatku u babičky, ale po matúre sa rozhodla žiť so mnou a pomôcť mi začať nový život. Snažila sa ma márne dostať zo začarovaného kruhu. Občas nezvládala situáciu a odišla naspäť k babke, ale jej srdiečko to po pár dňoch nevydržalo a prišla mi znovu podať pomocnú ruku. Ja som to však takto nevnímala. Mojou jedinou pomocou bol alkohol a to ostatné bola samozrejmosť, však som jej mama.

Kde bola moja súdnosť? Nepýtajte sa ma, neviem.

Neboli peniaze?
Nevadí veď Okena nestojí veľa.
Povedala som si, že to pijú aj iní a tak som to skúsila.
Chuť hrozná, ale hlavu to oblblo a to bolo tiež riešenie.
V tom čase už nebolo čo riešiť.

Lietala, vlastne tackala som sa v tom dokonale a východisko žiadne.
Ako sa slušne hovorí, vrchom - spodkom zo mňa išla krv a môj život visel na veľmi tenučkej nitke. Z postele som sa nedokázala postaviť bez pomoci a aspoň jedného kalíška. Dcérka bola nútená podať mi pijatiku, keď chcela aby som vládala ísť do práce. Našťastie veľmi jednoduchej. V tom čase som vedela len sedieť na vrátnici.

Moje IQ už na viac nestačilo.

Spamätať sa nemal kto, ja som už nemala vlastnú vôľu a vôľa mojej dcérky bola na taký problém prislabá. V občasných jasných chvíľach sa vo mne lámalo čosi boľavé a okupovali ma krátke záblesky svedomia. Pociťovala som strach o život svojich detí a vtedy dvojročná vnučka na mňa začudovane pozerala krásnymi čiernymi očkami. Boli to boľavé chvíľky zmietané výčitkami a zároveň trhané túžbou po alkohole.

Nechcelo sa mi žiť a bála som sa zomrieť.

Toľko protichodných myšlienok v krátkych zábleskoch jasnej mysle by nikto nečakal.
Dosiaľ nepoznané pocity zodpovednosti a hanby sa prebíjali k jadru mojej chabej osobnosti
a hľadali si cestu k môjmu svedomiu.

Tieto stavy boli však zatiaľ veľmi slabučké a krátke.
Nestačili na to, aby ma zburcovali k boju o objavenie a zachovanie si zmyslu života.