Ešče ráz sem sa obezrel a ona obrácená ku steny a plakala, a ja sem sa hore Šancovú ulicu pobíral.
Poneváč je vedla cintorín, kde moja matka odpočíva, rozspomenúl sem sa na ňu a pomodlil som sa za ňu.
A ked sem dochádzal už ku štácije, sem si rozmýšlal: „Čo mám spravit, mám íst na mašinu alebo né?“
Ale myslel sem si, „bár mám obšit, predsa bude istejší, ked pojdem peši,“ a skutočne sem aj išel peši.
A ked sem už dochádzal za kalváriju, rozspomenúl sem sa, že ked sem bol 13-ročný chlapec,
sem tady chodieval Abraničovi a neskór Albrechtom do vinohradu robívat.
Ból to spárny deň, jak sem cestoval, bolo mne velmi horko, že sem aj košelu mokrú miel.
A jak sem tak cestoval uparený, viac rázu sem pozrel na slunce, jaký može byt čas, aby mi mašina o pól štvrtej neodešla.
Poneváč sem si trúfal za ten čas ešče prindzít do Novéj Vsi na štáciu, tak sem pobíhal chvílama, abych len nezmeškal,
a sem sa lecikedy obezrel na tí naše karpátské vršky a len sem bežal.
Ešče sem mal asi 400 krokov a mašina už mi bola v patách.
A ked sem už zadychcený a mokrý dochádzal na štáciu, už aj mašina tam postála.
Kartu sem nemiel čas vymenit, len sem tak vyskočil bez karty.
Poneváč bolo velmi mnoho ludzí, ani ode mňa nepýtali žádnu kartu.
Tesklivo sem pozíral na tí známe místa, obzvláštne na tí naše vršky karpatské.
Pomyslel som si:
„Kdo vie, či jich ešče ráz uzrem a esli tadyto naspátek pojedem.“
Vzdychnúl sem si viác ráz bolestno:
„Zbohom, vlast moja! Zbohom, domov mój! Kdo vie, či uzrem nekdy manželku moju a dietky moje.“
Rušeň sa pohnúl a onedlho boli sme už aj na štácie Viedeň!
Išel sem zrovna k agentovi, který býva naproci štácie.
A ked sem už bol tam uňho, on mi praví, že až v úterí sa pohneme.
Tak v pondzelí navečer o 6-tej hodziny dojel sem do Viedňa, to jest dňa 18-ho augusta.
A ked nastalo v úterí ráno, teprv mne myšlenky sa valili do hlavy, že já mosím tu celý deň tak prepostávat,
a doma sem nechal malé hrable nedorobené, čo sem sa náhlil, a potom sem mosel jeden deň celý postávat.
A takto zamyslený chodzil sem po meste a potom sem pomály išel do našeho bytova k agentovi.
Ludu bolo tam dost, tam sem sa vyprával o našej budúcnosti. A bolo už aj poledne, avšak sem si zajedel, co sem si kúpil v Prešporku krakaú,
ale bolo mi ťažko od neho, lebo mal sem žaludek slabý,
lebo sem bol predtým nezdravý a aj taký zatáhnutý.
A do šenku sem nechcel íst, lebo mal sem málo penez.
Kúpil sem si pohár piva a ból obed hotový.
A potom sem išel do kostola svatého Karola a sem skrúšene sa tam pomodlil a
ešče aj iné chrámy sem navščívil a sem si vzdychal k Bohu, aby požehnal kroky moje
a aj mojich domácich.
Obetoval sem v modlitbách mojich, aby Pán Boh jich zachoval v stálem a dobrém zdraviu, esli sa navrácim nekedy, abych sa potešit mohel s nima!
A tak pomály sa aj večer došmeknúl a sme si zajedli, čo který miel, a o 6-tej hodiny nás agent odšikoval
na omnibusovém vozni na Westbán. Jeli sme tam asi pol hodiny, a tam sme čekali na vlak.
Asi o pól 11-tej hodiny v 1913. roku, 19-ho augusta sme sa pohli z Viedňa.
Ked sme dojeli do Báselu, bolo to ráno o 10-tej hodiny, 21-ho augusta.
Tam u agenta sme obedovali a poobede sme išli do mesta na špacírku.
Tu v Básel sme boli až do večera 6 hodin a potom sme sa pohli pres Francúzko.
Ked sme jeli pres Francúzko, vidzel sem dva chrámy opustené celkom
a na iných vežách bol všady kohút, kokoš, to bol odznak namísto kríža.
A ked sme dojeli do mesta Hávre (Francia), do prístavu morského, už bolo asi tri hodiny odpoledňa, bolo to v pátek.
A boli sme tam v sobotu a v nedzelu a až v pondelí sme sa pohli, 24-ho augusta večer po pólnoci o 2 hodinách.
(Uverejnené so súhlasom potomkov autora)
(Pôvodný text Cesta do Ameriky (1913) pre blogzin skrátili a
jazykovo upravili Dobroslava Luknárová a Račan)
Komentáre
Bola som, videla som, čítala som!
nedarí sa mi sem prilepiť koment - pokus tretí :-)
Ja len, že ten text nestratil vekom na aktuálnosti. Práve naopak. To, čo možno kedysi trocha zaváňalo dobrodružstvom sa stalo celkom bežným javom - člen rodiny odchádza za prácou do iných krajín.
Ostávajú len rovnaké pocity. Smútku za rodinou, samoty... a naopak... kdesi doma je prázdna stolička a myšlienky nepretržite smerujú kdesi ďaleko...
odist od rodiny, malych deti...
rusalka, keby bol Jozef Luknár tušil...
Hm...
hanka, ťažké to mala aj Jozefova manželka Agneška...
verim, drina, drina, drina...