Mohlo mi hneď napadnúť, že takých dvoch bláznov ako Alex s Rišom nemožno nechať ani deň bez dozoru.
Odišla som na lyžiarsky, vo februári a tí dvaja psychopati vytiahli korčule.
Chceli sa len previezť na rampe. Ešte v ten deň mi volala Andrea.
Bola som práve na vleku a môj smiech sa musel ozývať lesom ďaleko.
„Chceš, niečo ti poviem,“ - začala Andrea nevinne.
„No daj.“
„Vieš, my tu v Bratislave máme celkom sucho, žiadny sneh ani dážď, len krutá zima.“
„Aha. Má to nejaké pokračovanie?“
„Jasné, že má. Tí dvaja idioti si obuli korčule a šli sa voziť na rampu.“
„Čože, to nemyslíš vážne,“ - na okamžik ma prepadol strach.
Potom sa však Andrea rozosmiala a mne bolo hneď jasné, že je všetko ok.
„Myslím. Rišo má zlomené zápästie a Alex narazenú kostrč. Ležia teraz u Alexa doma, fňukajú a nadávajú na celý svet.“
„To sú blázni,“ - rozosmiala som sa.
„Hm. U doktora sa obhajovali vetou, že však tam bola len mierna námraza. Nečakal som, že sa nám niečo stane.“
„Alex, však?“
„Jasné.“
„No, vďaka za informácie, keď sa vrátim, pôjdem sa pozrieť, ako dopadli.“
„Fajn, zatiaľ sa maj.“
„Ahoj.“
A ako som povedala, tak som aj spravila.
Hneď druhý deň po príchode domov som sa nasáčkovala k Alexovi domov a rozosmiala sa znovu pri pohľade na jeho trpiteľský výraz. Musel mi prísť totiž otvoriť dvere a teda zdolať dve rady schodov.
„Mal by som ti dať kľúče.“
„Vy ste blázni.“
„Ako to vieš? Dohodli sme sa s Rišom, že ti to nepovieme.“
„Mám svoje zdroje.“
„Rišo je hore. Povedala ti to Andrea, však?“
„Kto iný. Ale tá výhovorka s miernou námrazou sa mi páčila.“
„Aj mne.“
Rišo spal.
Vymámila som teda z Alexa ružovú fixku a ozdobila mu sadru desiatkami ružových srdiečok.
Ten pohľad, keď sa zobudil a ten výkrik plný desu.
„Eliz! Ty o tom ani náhodou nič nevieš, všakže?“
„Ja nie,“ - zatvárila som sa nevinne, ale vzápätí sa rozosmiala. „Prepáč, nemohla som odolať.“
„Zabijem ťa. Už dosť, že je tá sadra biela, ako sa mám teraz tváriť ako Emák, keď si toto urobila?“
„Veď ti to pristane.“
„Keby si ich aspoň nakreslila čierne.“
A tak som zvyšok popoludnia strávila prefarbovaním srdiečok čiernou centrofixkou.
No aj tak sa tváril oveľa sebavedomejšie, keď mu tú sadru zložili.
No, ale aby som sa vrátila k začiatku.
Vždy som si myslela, že Emáci sú smutní ľudia.
Potom som spoznala túto partiu, ktorej členovia sa sami hrdo nazývali prívržencami štýlu Emo.
Alex vždy vraví, že aj smiech je emócia a teda nechápe tie „krpaté emopipky, čo sa tvária, akoby na pleciach niesli všetku krivdu sveta“. Naučili ma veľa, hlavne to, že nič nie je také, ako o tom ľudia hovoria. Som rada, že som mala možnosť dostať sa medzi nich a spoznať ich ako večne usmiatych a neskutočne strelených ľudí.
Som rada, že vyvrátili všetky negatíva, ktoré som o Emákoch počula, aj keď viem, že oni sú len zlomok tejto subkultúry. Takto ich však poznám, a preto mi tak veľmi vadí, keď sa o Emákoch hovorí ironicky a s posmechom, pretože týchto pár ľudí si spravilo z tohto štýlu svoj život.
Svoj šťastný a radosťou pretkaný život.
Komentáre
tak teraz dumam
Lupa,