Slnko bolo nízko.
Emma vedela, že sa jej už o chvíľu dotknú tiene okolitých skál, ktoré boli čoraz dlhšie.
Neprekážalo jej to. Ležala takto na vyhriatom piesku každý podvečer.
Čakala, kým slnko zapadne za skaly a kým ju celkom zahalí tieň.
Vzduch bol ešte stále horúci a ona sa cítila príjemne a uvoľnene.
A to i napriek tomu, že bola myšlienkami stále prítomná v spomienkach na život s Patrikom.
Premýšľala, prečo s ním vydržala tak dlho.
Prečo tá letargia, ktorá ju pri ňom obklopovala, neskončila oveľa skôr.
Prečo sa nedokázala oslobodiť. Uzavrieť nevydarenú kapitolu svojho života a začať novú.
Strácala postupne samú seba.
Deň za dňom bolo zotrvávanie v tomto vzťahu nezmyselnejšie.
Prestala žiť svoj život a nehľadala riešenie, ako ten stav zmeniť. Bála sa ho hľadať.
Prestala sa tešiť z vecí, ktoré ju pred tým napĺňali a jediné okamihy, kedy v sebe cítila skutočný život a radosť,
boli chvíle deťmi. S Adamom, Samuelom a malou Miškou.
Najmladšia Patrikova dcéra Miška jej celkom prirástla k srdcu.
Obľúbili si jedna druhú. Postupne sa medzi nimi vytváralo zvláštne puto.
Trávili spolu veľa času. V záhrade, v lese, alebo jej malá Miška svojimi drobnými rúčkami pomáhala v kuchyni.
Patrik a jeho rodičia sa však snažili, aby vzťah medzi ňou a Miškou zotrval vo vopred určených hraniciach.
Mali ich vzájomne prejavovanú spriaznenosť pevne v rukách.
Nedovolili Miške, aby Emme tykala.
Hoci to bolo také prirodzené. Nesmela ju oslovovať ani krstným menom.
Mala byť pre ňu raz a navždy tetou. Emme to pripadalo neuveriteľne zvláštne, cudzie.
Žili spolu pod jednou strechou, boli si blízke, ale nesmeli svoju blízkosť prehlbovať.
Láska bola v tejto rodine čímsi nechceným.
Malá Miška sa často v spontánnom rozhovore pomýlila a začala si s Emmou celkom prirodzene tykať.
Dokonca sa viac krát preriekla a oslovila ju slovkom mama.
Stačilo však pár dní so starými rodičmi a z Emmy sa opäť stala teta.
Časom sa pod káravým pohľadom Patrika a jeho rodičov začala Miška opravovať i sama.
Lásku však napriek všetkému Emme najavo vedela dať.
Kreslila jej nádherné obrázky, na ktorých bola obklopená kvetmi, motýľmi a vtákmi.
A vždy na nich svietilo slnko. Doteraz ich má rozvešané vo svojom ateliéri.
Za Miškou je jej smutno stále.
Nevidela ju od rozvodu, už viac ako tri roky.
To jediné ju doteraz mrzí. Že väzby s Patrikovou rodinou popretŕhala i tam,
kde ešte mohla istá spriaznenosť pokračovať.
Ale inak sa to nedalo.
Slnko medzi tým zapadlo za skaly.
Bola už skoro tma a Emma si všimla, že ostala na pobreží celkom sama.
Ochladilo sa, no jej sa ešte nechcelo odísť. Chcela si ešte vychutnávať zvuk mora. Bol taký upokojujúci. Obliekla si dlhé bavlnené tričko, sadla si, hlavu opretú o kolená a vrátila sa k svojim spomienkam. Tu, kde sa cítila úplne slobodná, sa jej i tie najnepríjemnejšie spomienky vyplavovali celkom zľahka. Mala pocit, akoby ich potom vlny odnášali ďaleko od nej na šíre more. A ona sa cítila čoraz voľnejšia. Vedela, že už ju nikdy viac nebudú strašiť.
Vracala sa k spomienkam na večery, ktoré boli tak odlišné od toho dnešného.
Na večery, počas ktorých pila svoju obľúbenú whisky a snažila sa s ňou zabudať.
Odoháňala od seba s jej pomocou všetko nepríjemné a desivé.
Najmä strach.
Doteraz si pamätá na večer, keď takto popíjajúc blúdila po internete a celkom náhodou sa dostala na stránky, kde bolo možné komunikovať s celkom cudzími ľuďmi. Bolo to pre ňu čosi celkom nové. Nemala chuť sa zoznamovať, ani nehľadala spriaznenú dušu. No predsa ju prekvapilo, že sa zrazu dokáže znova baviť o veciach, ktoré jej boli celý život milé, no ktoré napriek tomu v posledných rokoch zo svojho života celkom vytesnila.
Komentáre
Páči sa mi vzťah medzi Emmou a dcérou jej tyrana,
Čokomilka,