Lola zdvihla oči k nebu tak, ako to robila každý rok, keď sa v posledný deň lúčila so starým rokom.
Posielala k nemu prosby, túžila žiť na inom mieste, v inú dobu, s inými ľuďmi, len nie tu a teraz, alebo vôbec nežiť.
Hviezdy nad hlavou boli tie isté. Striebristé iskričky jej pohládzali tvár, cítila z nich večný pokoj, no nachádzala v nich aj mrazivú chuť i trpkosť večnosti. To nebo bolo stále to isté, ako ona, tmavé... skrehnutá horúčosť v šate čierňavy skrývajúcej svoje temné tajomstvá, ktoré nikdy nemali uzrieť svetlo sveta.
Silvestrovská noc na dedine pokračovala podľa tradičného scenára.
Hlučná hudba, kaziaca sa aparatúra, odväzujúce sa postavy na parkete, alkoholový dych prítomných a lesklé pohľady mužov naokolo. Aj okolo nej. Lola tancovala tiež, akoby si mohla nechať ujsť jedinú radosť, ktorú prežívala celým svojim telom?
Mladé cigánky okolo nej len skúmavo odhaľovali svoj temperament a Lola im smelo ukazovala, ako zabúdať a tešiť sa z pohybov svojho tela, z rytmu života. Vlnili vedno bokmi, rozpustili si vlásky a celé sa točili, akoby mal zaniknúť celý svet a ony byť tým veľkým treskom, ktorý zo seba zrodí svetlo. Bože, toľko slobody na jednom mieste, smiech a úsmevy, postupné odbúravanie hanby a stále dokola, ešte a znovu, krútiac sa okolo svojej osi do úplného bezalkoholového omámenia.
Každý, kto sa na ne pozeral, im mohol ten oheň v ich útrobách blčiaci na všetky strany len závidieť.
V kultúrnom dome, kde sa zábava konala, objavila Lola cez menšie prestávky zastrčenú, snáď aj zabudnutú knižnicu, kde mali niektorí hostia uložené veci. Nebola príliš sčítaná, len ju nesmierne fascinovala zatuchlá vôňa starých komunistických kníh. Blúdila očami po ich väzbách, kde bol Marx prekladaný Leninovými hrubými zväzkami, mená, ktoré jej hovorili len kúsok z toho, čo chcela vedieť, poznať. A chcela toho poznať veľmi veľa. V minulosti sa udialo toľko vecí a ona si to nepamätá, nebola pri tom, nie je nik, kto by jej to chcel vysvetliť, vyrozprávať, pomôcť pochopiť.
Nie je pri nej nik, kto by ju učil. Pochopiť. Rozumieť. Poznať.
Vari je to také jednoduché? Určite oveľa ľahšie, ako rozumieť, pochopiť, poznať samého seba.
O nej nebola ani jedna kniha, ani jedna jediná by nedokázala vysvetliť, ako a prečo má ešte žiť.
Nahliadla do jednej z nich, mala ružový obal a skrývala v sebe jednu z nevypovedaných otázok:
„Byť či nebyť?“. Chcela vedieť viac, nenápadne si ju vložila do vrecka kabáta a vyšla von.
Pretancovala celú noc a šťastne znavená čakala na svojho otca.
Zostali v kultúrnom dlhšie, po zábave, keď sa už takmer všetci vytratili do svojich novoročných príbytkov, sa jej otec zarozprával s kamarátmi „z mokrej štvrte“. Obaja prežili celkom príjemný večer, už len tá cesta domov ich delila od teplej postele. Teplej, ak jej mama v kachliach zakúrila. Odišla už pred hodnou chvíľou, určite už bolo doma teplučko, pomyslela si Lola. No aj keby bolo doma na bode mrazu, vedela, že po chvíľke sa páperová perina ohreje a budú sa jej snívať pekné sny.
O lietaní. O láske. O padaní do priepasti. O bezodnej tme. O smrti.
Alebo o ničom.
Odchádzali medzi poslednými. On a ona.
Cítila sa taká slobodná, napriek tomu, že jej únava zatláčala oči a vedela, že ju čaká cesta domov v mrazivom tichu, ktoré by snáď mohlo prehlušiť hundranie toho starého muža, ktorému sa v jeho opilosti nikdy nevyhla. Keď sa vrátila z knižnice do sály s ukradnutou knižkou pod pazuchou, spočinuli na nej pohľady niekoľkých nemotorne sediacich mužov na stoličkách.
„Poď oco, už ideme....“ zaznelo polorozkazovačne, skôr prosiac z jej čerešňových úst.
Neprotestoval, bola jeho jedinou poistkou, a tak sa krvou podliate oči muža opreli o jej plecia
a vyšli spolu na ľadom pokrytý chodník.
„Očkáááj, šak sa tak nežeň, vieš, že mám lakovky, šmýka sa miii...“ vypľul opitý muž.
V Lole sa stupňoval hnev, keď sa jej znovu dotkol a oprel o ňu celou váhou svojho tela:
„Prečo si si do pekla musel obuť zrovna tieto? Šak sa takto nedostaneme domov!!!“
„Čižmy sa mi rozešli, šak je to len kúsok a sneh neee je..taaak?“ vysvetľoval.
Uniesla toho dosť, no jeho neustriehnuté pohyby raz zavadili o jej nechránený bok, prso, stlačili ruku
a bolesť bola tým posledným, čo v tejto chvíli potrebovala.
Neprešli ani desať metrov a zvliekol sa na zem ako vrece zemiakov chytajúc sa jej nôh a rúk.
Chrčal ako dobytok, pomútená hlava zo seba vydávala nezrozumiteľné zvuky.
„Vstávaj!“, dohovárala mu Lola nešťastná z toho, že si uvedomila útrapnú cestu domov
a teplú posteľ zatiaľ v nedohľadne.
Vyšplhal sa hore po jej tele, nohy sa mu tackajúc krížili a prelamovali jedna cez druhú, no zvládol to. Tentokrát.
Prešli ďalších pár metrov a jeho pád bol oveľa tvrdší ako posledný.
„Do piši!!!“ prekĺzlo mu uslintanými takmer bezzubými ústami na chodník.
Zostal ležať, nepohol sa a Lola premáhajúc zimu, ktorá sa jej pomaly dostávala pod kožu, sa ho pokúšala zodvihnúť.
„No tak vstávaj!! Nevládzem ťa sama zodvihnúť!! Počuješ?“ už kričala na bezvládneho muža uprostred prázdnej ulice.
Nevedela, čo si počať, domov to už nebolo ďaleko a nechcela ho tam nechať samého.
Čo ak by zliezol na cestu a zrazilo ho auto?
„Ožran jeden!!! Vstávaj! Nerob sa! Čo si myslíš, že ťa vládzem?!“ plačlivo a s hnevom kričala naňho z plných pľúc.
Hnev sa jej dostal do žíl a z celej sily sa ho snažila vytiahnuť na najbližšie zábradlie pri parku.
„Kto mi pomôže? Ako ťa mám, ty sviňa, dostať domov???“ revala na skrčené telo pod ňou.
Len čo ho ako tak prevesila cez zábradlie, lakovky sklamali a poddali jeho váhu ľadu.
Prásk!!! zase bol na zemi.
„Tak ty nepomôžeš??? Budeš sa tu vyvaľovať?? Prasa!!! Nenávidím ťa!!!“ prehodila ho cez zábradlie až zastonal, keď na ňom visel cez hrudník. Začala doň búšiť rukami, ako zmyslov zbavená ho zas a zas ťahala na zábradlie, pre slzy nevidela jeho kŕčovito zvraštenú tvár a sĺpikom prevrátené oči, ktoré ju už len ledva vnímali.
Keď znovu spadol na zem, zúfalo ho posúvala nohami ďalej a ďalej, neľútostivo kopala, kričiac:
„Nenávidím ťa!! Za všetko! Všetko musíš pokaziť?! Prečo musím takto žiť?“
„Tak teda dobre! Prac sa domov! Rrrrr... Vstávaj!“ chytila ho pod rameno a vliekla ako prašivého psa domov.
Spadli ešte mnohokrát, zakaždým ho zdvihla, hnev jej dodal sily a dotiahla ho až domov.
Nikdy v sebe necítila toľko sily ako vtedy, dokázala by otočiť i zemeguľou, len svojim životom ani o milimeter.
Priložila do vyhasínajúcich kachieľ, uložila otca na posteľ v kuchyni, zakryla ho a šla spať.
Na druhý deň.
Vstala ako vždy, v kuchyni už sedel on.
Mama šla po vodu a on celý zúbožený, ako kôpka nešťastia hľadel do zeme.
Pri každom nádychu zastonal.
„Do piči! Neviem, čo som včera robil!“ horko-ťažko precedil cez zuby.
Lola mlčky sledovala jeho bolesť, ľutovala, nechcela, no nepriznala.
Komentáre
veľmi smutná časť...
dievčenská duša, v ktorej sa bije láska s nenávisťou a rozhodcu robí (seba)ľútosť...
bránim sa pátosu, no nedá mi nepovedať, že dievča, ktoré dokáže takéto utrpenie prežiť a nezlomí ho to, si zaslúži obdiv a úctu.
wysluzilec
hogo
.
sygon, jasné, že aj mužská duša...
hogo
ok, sygon.. sexuálne násilie sa bohužiaľ pácha bez rozdielu pohlavia...
.
to si nikto nevšimol, čo to dievča urobilo???
neludske je to,
mmmm, hanuľka, presne...
dievčatá, negatívny príklad rodičov je pre deti neraz účinnou motiváciou...
ale keď náhodou zlyhajú,
Hmm... Ja by som vedela aj príbehy iných Lolít, čo v svojich
Rozmýšľam, o čom bol vlastne ten krátky povzdych, čo autorka dala do komentárov.
diuška, isteže, funguje aj sklon podvedome kopírovať vzory...
Zuzanka :)
Vieš, Diuška, ja si myslím, že žiadne dievča nepríjme dobrovolne
Sorry za chyby, už som trochu mimo... Tie hrubice ma desia,
mmmm :(
Vieš, Diuška, prešla som rozpadom rodiny a viem, že dokáže
Rozprávkarka, určite by bol zaujímavý aj pohľad na vzťah muža a ženy...
rozprávame sa o tomto probléme s hankou...
Zuzanka :(
diuška, matky si takéto správanie svojho partnera často nielenže nevšimnú...
možno sa aj hanbia priznať
myslíš, že je to rozpoznateľné v škole?
rozpravka...
poznam deti, ktore su stastnejsie, odkedy jeden z rodicov odisiel..ziju v pokojnejsej atmosfere, opat maju domov, istotu
Aku ulohu zohrava matka Lolity? Zatvara oci?
Citala som otrasny pribeh, kedy matka dcerku sama nutila ist otcovi do postele, aby od nich neodisiel...aky postoj k muzom si dieta odnesie do zivota? Aky vztah k cloveku, co ma byt otcom?
určite vstupuje do hry aj hanba, pocit viny, neraz strach...
vo všeobecnosti sa zneužívanie ťažko odhaľuje a ešte ťažšie dokazuje a postihuje...
.
mozno napisane vulgarne, ale tak mi vislo , prominte
Dobrý večer
Rozprávkárka, netuším, o akom vzdychu hovoríš
wyslúžilec, moje myšlienky sa uberajú podobným smerom
a k tej hanbe, Lolitin otec sa jej paradoxne vyhrážal prezradením ich tajomstva manželke
sygon, otvorene sa o sexe dá rozprávať až od určitého veku...
hogo
Preto som sa kedysi pri nejakej diskusii pytala ako sa to da detom povedat .. hm, nenapada ma zatial ako ,ale urcite na to pridem.
O sexe sa da rozpravat omnoho skor,. deti onanuju od takeho veku,ze mi obcas rozum stoji , ked to pocuvam . Pravdepodobne by pochopili, ze rozkos ktoru zazivaju osamote , zazivaju dospeli spolu a je to ine a robia to preto ze sa miluju.
lolita
sygon, reagoval som na Tvoje slovný obrat "hovoriť o sexe otvorene"...
hogo
dvojtroj rocne deti dufam, su zneuzivane uplne minoritne
Sygon
u nich sa o sexe hovorilo dosť často, lola dokonca videla rodičov ako sa milujú, aj keď sa skrývali, videla vlastne len nejaké pohyby, ale tušila, o čo ide
vedela, že to, čo robí jej otec, by sa nemalo, len sa strašne hanbila za to, že sa to stalo a nechcela, aby o tom niekto vedel a aby o tom vedela jej mama, už vôbec nie :-(
o sexe si jej otec uťahoval veľmi nepekným spôsobom, chytal matku za genitálie a otvorene, vulgárne sa vystatoval tým, čo s ňou mieni robiť, lola si pravdaže zakrývala uši a hnusili sa jej podobné reči
sygon, zneužívané sú aj menšie než dvoj-trojročné deti...
a lolita bola
lolita, to, prečo si nikto "nevšimol" a neodsudzoval lolitino správanie...
lolita
hlavne ak s ich citmi , .. telom bolo manipulovane .
Vsetci si vsimli postoj dievcata aj jeho spravanie, ale nikto mu neprikladal vinu , pretoze vinne vlastne nie je ...
je to velmi krehka tema ... neviem v akom vztahu si s hrdinkou ani asi povolana do takej temy sa babrat .. Moc krehke.
prajem krasne sny
Sú veci, ktorých sa je ťažko dotýkať... Vstúpiť do
Prajem dobrú noc, som z tejto témy trochu smutná, mala som
ehm...
Dobré ráno prajem :-)
Rozprávkárka, je mi ľúto všetkých detí, ktoré to prežili, aj my sme tu na to, aby sme ich chránili
Em, ďakujem :-)
rozpravka...
13 rocne dievcata...
vies, opat sa mi potvrdzuje to jedno - nedostatok lasky v rodine, ci nevsimavost ...rodic predsa musi vediet, kde ma 13, 14 rocne dieta...
Co je to slusna rodina? Ta, co navonok posobi, ze je v nej vsetko v poriadku, je hmotne zabezpecena, rodicia pracuju, maju auto, chodia na dovolenku?
Uz len to, ze ma dievca kamaratku, ktora chodi do erotickeho klubu...
spozna taketo dieta skutocnu lasku, uctu muza k sebe, svojmu telu?
lolita...
je mi luto vsetkych deti, ktore v detstve nedostali dostatok lasky, pozornosti od rodicov, nezazili harmonicke prostredie, v ktorom by nacerpali sily do dalsieho zivota...