Františka sa rozlúčila s Joachimom tak, akoby to bolo naveky, navždy.
Joachim sa jej to nijak nepokúšal vyhovoriť a o to viac ju zahŕňal svojou starostlivosťou.
Ona to prijímala ako niečo samozrejmé, ako súčasť ich krátkeho priateľstva, ktoré malo o pár dní skončiť.
Ich posledné spoločné dni boli pre ňu najkrajšie, aké v tomto meste prežila.
Joachim jej na rozlúčku predsa len požičal dve knihy -
Páralov román a knihu poviedok od Ota Pavela.
Hneď nasledujúci deň sa odsťahovala do svojho rodného mesta, kde mala od jesene dohodnuté aj svoje prvé zamestnanie. Čas, ktorý jej zostával do konca leta, trávila leňošením, chodila do záhrady, skúšala variť, navštívila kamarátky, čítala Páralov román a telefonovala s Joachimom.
„Ten Páral sa mi nepáči. Keď to čítam, je mi z toho zle,“ hovorila Joachimovi do telefónu.
„Tak ho nečítaj, nechaj tú knihu, ak sa ti nepáči.“ dohováral jej.
Dokázali spolu pretelefonovať celé hodiny. Ona to brala ako zábavu.
Ani vo sne jej nenapadlo opýtať sa Joachima, či nemá za ním prísť.
Stav, v ktorom sa Františka nachádzala, by sa dal charakterizovať ako pomaly vyschýňajúci pahýľ pupočnej šnúry,
ktorý sa čoskoro mal odlúčiť a po ktorom mal zostať len malý, dočasne mokvajúci uzol.
Aký dôležitý bol ten uzol, o tom nechcela uvažovať.
Avšak to, že Františka posielala Joachimovi listy so svojimi básničkami, plnými lásky a Joachim jej ako odpoveď
napísal niekoľkostranový list, plný humoru a ironických prirovnaní, bolo neklamným dôkazom,
že pahýľ je stále plný života.
V jeseni Františka nastúpila do zamestnania.
Šéf si veľmi rýchlo všimol jej rozsiahle teoretické vedomosti a nové poznatky, ktoré so sebou priniesla
a od začiatku ju začínal zasväcovať do náročnejších úloh.
Práca ju bavila stále viac a na Joachima začala spomínať s čoraz väčšou nostalgiou.
Joachim jej však telefonoval aj do práce. Povedal jej, že v jeseni pôjde na pracovnú cestu, ktorá sa mala konať
v susednom meste, neďaleko od Františkinho bydliska a že ju príde navštíviť.
Keď sa zvítali a pobozkali vo vestibule Františkinho pracoviska, mala pocit,
akoby sa boli len včera rozlúčili a dnes sa opäť stretávajú. To, koľko stoviek kľukatých kilometrov cesty autom
mal Joachim za sebou, koľkých ľudí na ulici musel zastaviť, aby potrafil na správnu adresu jej práce,
zastrčenej v bočných uliciach medzi domami, ktoré pamätali ešte poslednú vojnu a to,
že sa mu podarilo prísť načas, presne ku koncu pracovnej doby,
len aby sa s Františkou stretol, o tom nepadlo ani slovo.
„Tak kde teraz pôjdeme? Máme dve hodiny čas,“ spýtal sa jej Joachim,
akoby toto mesto poznal od narodenia.
„Poprechádzajme sa,“ navrhla Františka, lebo samej sa jej žiadalo rozchodiť to napätie,
ktoré pociťovala z Joachimovej návštevy. Bola plná neistoty. Nevedela, čo má skôr riešiť.
Či to, aby sa úspešne uchytila vo svojom novom zamestnaní, alebo to, aby rozvíjala
svoj krátky a z praktického hľadiska na prvý pohľad neperspektívny vzťah s Joachimom.
Lenže Joachim bol tu a práve ju viezol k lesu na okraj mesta, kde mu teraz ona sama ukazovala cestu.
Úzka lesná asfaltka sa kľukatila mestským lesoparkom miernym kopcom a potom dolinkou
až k malému parkovisku pred závorou, za ktorou sa po okrajoch asfaltového chodníka lemovaného jarabinou
obsypanou červenými strapcami, rozprestierala lúčka s dreveným altánkom na jej ľavej strane.
Altánok zastrešoval prameň s minerálnou vodou.
Cesta viedla ďalej po rovine cez lesnatejší porast,
pomedzi ktorý zurčal potôčik vytekajúcej minerálky,
asi desať minút chôdze k ďalšiemu prameňu.
Vystúpili z auta a pustili sa smerom k lesu k vzdialenejšiemu prameňu.
Mlčky kráčali vedľa seba a Františka chytila Joachima za ruku. Okolo vládlo ticho predjesenného popoludnia.
Nažltlé listy na stromoch sa pomaly stáčali, steblá vysypanej trávy v teplom bezvetrí ticho stáli, nad hlavami im občas
preletel lenivý vták. V ovzduší sa šírila vôňa prezretej lúky. Okrem malej skupinky kôz,
prežúvajúcich žltnúce byle vysokej trávy, nebolo na okolí nikoho.
„Vzal som si jedného opusteného psíka z útulku,“ začal Joachim, „dal som ho k starkým. Keď som ho ta viezol, stále ma oblizoval, takmer som nemohol šoférovať. Mala si ho vidieť, ako sa tešil, keď som za ním naposledy k starkým prišiel. Od šťastia mi oblizoval na aute kolesá.“
Františka mlčala.
Zdalo sa jej, že Joachimov pes to má so svojou láskou ľahšie ako ona.
Bola taká zaskočená, že je opäť s Joachimom, že zabúdala ešte aj na to,
kde je pravá a ľavá ruka vo chvíli, keď sa jej Joachim pýtal, kadiaľ má ísť.
Nevedela, čo má povedať, ale necítila sa trápne, lebo Joachim jej stále niečo rozprával
a ona hltala každé jeho slovo. Len občas sa naňho pozrela, zvlášť vtedy, ak povedal nejaké prehnané prirovnanie.
Prekvapujúce slovné triky používal Joachim rád, snáď tým chcel testovať Františkinu pozornosť,
lebo potom zvykol uprostred vety urobiť pauzu a čakal na jej reakciu.
Po tom, ako mu venovala skúmavý pohľad, jej presne vysvetlil to,
čomu sa čudovala.
Medzi Františkou a Joachimom panovala od začiatku zvláštna zhoda.
Podobnosť, aká ich spájala, nespočívala ani tak v podobnosti ich temperamentov,
ani v porovnateľnosti fyzických schopností alebo intelektu. Spočívala v spôsobe, akým chápali samých seba.
Zaujímavé bolo aj to, ako sa obliekali. Zakaždým, keď sa stretli, ich zovňajšky tak prekvapivo spolu ladili,
až to vyvolávalo úsmev. Pritom nikto nikomu nepozeral do skrine, aby mohol aspoň predpokladať,
akú farbu odevu si v tú alebo onú chvíľu kto na seba dá. Nedovoľovala to ani diaľka,
ktorá ich delila, ani krátkosť času, aký sa poznali.
„Pozri, ukážem ti fotografie z Francúzska, chceš?“ vytiahol z náprsného vrecka svojej bundy
kôpku čiernobielych fotografií Joachim, keď si sadli na vytesanú lavicu pod starým rozkošateným dubom.
Boli z Joachimovej tohtoročnej letnej expedície do oblasti Rýnskeho riftu.
„No ukáž,“ odvetila Františka so skrytou obavou, aké nečakané odhalenie jej môže priniesť prezeranie fotografií
z kapitalistického západu. Začala si totiž uvedomovať, že jej je s Joachimom dobre a že to asi nebude náhoda.
„Pozri sa na túto fotografiu. Čo myslíš, čím je zvláštna?“ povedal Joachim s výrazom učiteľa,
ktorý sa rozhodol dobehnúť svojho žiaka nejakým rébusom známym len jemu samému.
Tak tento Joachim ma chce skúšať, pomyslela si Františka a s predstieraným nezáujmom
pozrela na francúzsku ulicu plnú obchodov, výkladov a celým radom rôznych pútačov a vývesných tabúľ.
Prebehla očami po obrázku. Nad jedným drobným výkladom bolo napísané - Jelinek.
„Tento Jelinek?“ ukázala prstom na nadpis.
„Správne. Zatiaľ to nikto neuhádol. Si prvá,“ odpovedal s tichým úsmevom a hľadel Františke do očí.
Chvíľu na seba pozerali. Mala ho rada. A páčil sa jej ešte viac ako naposledy, keď boli celú noc spolu.
Bola to jediná noc ich krátkej známosti. Viac nestihli. Zamilovala sa do neho od prvej chvíle, ako ho uvidela.
A ešte viac po tom, keď sa prvýkrát dotkla jeho pekného čela, keď prešla rukami po jeho jemných vlasoch,
keď im zuby zaštrngali v nedočkavom bozku. Nevdojak si spomenula na pohľadnicu so sochami
dvoch chrliacich chimér v podobe sovy a vyziabnutého psa stojacich na galérii priečelia
Notre Dame, hľadiacich na rozprestierajúce sa šíre mesto pod nimi,
ktorú dostala od Joachima a kde jej napísal:
Spomínam a opatrne našľapujem
lebo viem,
že kráčam po snoch
ktorým ani strážcovia z podsvetia
tu priamo z parížskej katedrály nad Seinou
nezabránia odletieť.
Františka stála pred svojim snom a bála sa čokoľvek urobiť v obave, aby jej neuletel, v obave,
že potom už viacej nebude mať o čom snívať. Odvrátila zrak a nič nepovedala.
„Pôjdeme? Čakajú ma. Pred šiestou musíme vyraziť, ak chceme byť do polnoci doma.“
Dvihli sa a vrátili sa k autu.
Dvaja Joachimovi kolegovia ich už v kaviarni hotela Mukačevo čakali.
Boli zaujatí rozhovorom s ďalším ich známym, ktorého Františka spoznala. Bol to Ďuraš.
Usmiali sa na seba a pozdravili sa. Chodili kedysi do toho istého gymnázia.
Potom ho zopárkrát zaregistrovala na internáte.
Študoval na tej istej fakulte ako Joachim.
Keď odchádzali z kaviarne, jeden z Joachimových kolegov sa Františky opýtal: „Ideš s nami na chatu?“
Františka o žiadnej chate nevedela, ale nedala na sebe vedieť, že by ju to znepokojilo.
„Nie, nejdem,“ odvetila krátko.
Po ceste na parkovisko vložila svoju ruku do vrecka Joachimovej bundy,
aby ešte nakrátko pocítila jeho teplo a spoločnú blízkosť.
„Vy idete na chatu?“ opýtala sa nežne.
„Ty poznáš Ďuraša?“ odpovedal protiotázkou Joachim a ani sa na Františku nepozrel.
„Z gymnázia. Možno som sa mu vtedy páčila,“ zdôraznila v hlúpej myšlienke vyvolať u neho žiarlivosť,
lebo mala pocit, že Joachim ju chce trápiť, a to bolo to posledné, čo si želala.
Viac sa nepýtal. Ani Joachim, ani ona.
Pri aute ešte chvíľu postáli. Joachim opretý o kapotu svojej škodovky, Františka držiac sa remeňa kabelky.
Hľadeli na seba uprene, rozšírenými očami, ktoré sa v súmračnom svetle zdali byť ešte hlbšie,
a ich pohľady odrážali otázky prečo? Prečo práve oni sú odsúdení na vzájomnú blízkosť,
ktorú opakovane v sebe objavili a či bez toho, aby jeden od druhého
z tejto podobnosti čerpali, sa bude dať bez výčitiek žiť.
„Tak ahoj,“ prerušila mlčanie Františka.
„Ahoj,“ odpovedal jej Joachim, vystrel sa a nasadol do auta k čakajúcim kamarátom.
Komentáre
ach, tie naše prvé lásky
Viem si to predstaviť úplne živo.
Dýcha to nežnosťou, napätím i malou tragédiou osudovej a nenaplnej lásky.
Prvé lásky
FrancescaB
Tak ich strácajú...
Tak děvčata...
Jinak bzch tu nebyl, ta ne ? :-)))))
Martha,
akurát v tomto Františkinom prípade je tu ešte niečo opäť trochu špecifické, ale to by som zase predbiehala..:)
Miloslav1
Francesca...
Možná to ani nepublikujou. Teda admini si přečtou, to jako áno,
no jestli to pustěj, to nevím. Bude dost jako na hraně, skoro jako porno. No nevím. Uvidíme. Tak do čítania, možno.)))))))
FrancescaB
Francesca, nenaplnenie prvej lásky...
.
Chcela by som vediet ako by sa koncili rovnake pribehy , s rovnakym obsadenim , keby sa niekedy v tych sekunach , ked kazdy tuzi spravit nieco , co si nahovara , ze nemoze, nie je vhodne ...
Francesca
v dobrej vôli, pohode,
starosti nech idú bokom,
odplavia sa po vode.
S úprimnosťou svoje čaše
dvíhame tiež vozvysok:
nech je pevné zdravie vaše,
nech je šťastný nový rok !
sygon,
.
Mozno keby ho bol aj nutil a ten dtuhy by odisiel, aspon by to bol jasny signal, ze tudy cesta nevede a tak by sa viac neplietol do mysle ...
hej,sygon
Martha,
vždy veselo plápolá
všetkým zlostiam, nesvornostiam
nech s úsmevom odolá
V zdraví, šťastí, s čašou moku
stretnime sa v Novom roku!
.
sygon,
.
pozri
Výroba internetových stránok, redakčných systémov a internetových obchodov za najnižšie ceny na trhu http://www.nettur.sk
Potrebujete poradiť? Osobné financie a podnikateľské poradenstvo nájdete na http://www.poradca.info
Bývanie - http://poradca.info/byvanie.html
Poistenie - http://poradca.info/zabezpecenie.html
Investovanie - http://poradca.info/investovanie.html
Podnikateľské poradenstvo - http://poradca.info/bussines/index.html