.....
Emmin dom sa konečne rozvoňal Vianocami.
Ako po iné roky, aj teraz jej na pečenie ostalo len zopár dní.
Vôňa medu a škorice v nej po rokoch prebudila spomienku na malú Zuzku.
Na urapotané trojročné dievčatko, ktoré rodičia hneď po narodení pre ťažké telesné postihnutie odložili do ústavu.
Zuzka mala veľké hnedé oči a krásne sa usmievala. Svojou spontánnosťou si dokázala získať srdcia všetkých.
A napriek svojmu telesnému handicapu sa vedela neuveriteľne tešiť zo života.
Emma mala vtedy dvadsaťjeden a pracovala v ústave, v ktorom Zuzka žila.
V tom čase bývala Emma ešte sama.
Už si ani presne nepamätá, ako jej zišlo na um vziať si toho malého anjelika na Vianoce k sebe.
Vybaviť formality nebolo ťažké a tak si jedného dňa niesla v náručí na autobus svoju malú spoločníčku.
A boli to sviatky preplnené skutočnou radosťou.
Už cestou domov sa obe tešili z husto padajúcich snehových vločiek.
Zuzka sa ich snažila chytať do drobných rúčok. A keby bola mohla, určite by sa v ňom s Emmou poriadne vybláznila.
Zuzka bola vtedy prvýkrát mimo ústavu. Prvýkrát pre niečo iné ako vyšetrenie či operáciu.
Od narodenia ju obklopovali iba ľudia v bielom.
A zrazu sa jej otvorili dvere do skutočného sveta.
Emma si vie dodnes vybaviť radosť, ktorej mala Zuzka plné oči. Žiarili radosťou.
Zo všetkého nového. Zo všetkého, čo spoločne prežívali. Pomáhala Emme šikovnými rúčkami zdobiť medovníky.
Smiala sa polepeným prstom, keď spolu miesili cesto na vanilkové rožky
a roztopašne spolu fúkali do cukru pri ich obaľovaní.
Zuzke žiarili oči, keď ju Emma vzala na vianočnú omšu, keď sa spolu ocitli vo veľkom kostole,
plnom modliacich sa a spievajúcich ľudí. Oči jej zvedavo blúdili z jedného obrazu na druhý. Zo sochy na sochu.
A všetko to bolo sviatočne osvetlené stovkami sviečok. Doteraz poznala len pohľad na štyri biele steny,
ktoré zdobilo zopár detských obrázkov.
Bola tak nekonečne šťastná.
A Emma si spomenula, aký mala vtedy pocit.
Ako sa jej zdalo, že je svedkom nejakého zázraku. Stála so Zuzkou v náručí blízko jasličiek.
A spolu, obe prežívajúc hlbokú radosť, vychutnávali čaro Vianoc.
Večer Emma Zuzke čítala rozprávky zo svojich starých detských kníh
a zaspávala s drobnou Zuzkinou rúčkou vo svojej dlani.
Keď ju prvý pracovný deň brala späť do ústavu, bola rozhodnutá,
že to neboli ich posledné spoločné Vianoce.
Zuzkin osud bol však nezvratný.
Ďalších Vianoc sa už nedožila.
Komentáre
dozila sa vsak
kolkym by sme aj my mohli skraslit zivot, keby sme vyklzli zo svojej pohodlnosti a vzali si k sebe niekoho aspon na Vianoce...
ospravedlnujem sa
Hanka, bol to pre obe
A máš pravdu, niekedy nato, aby sme niekoho urobili šťastným naozaj netreba veľa.
Sooshn, zaujíma ma...
Hfw, zvládla to úplne v pohode.