Zazvonil telefón.
Riko.
Nemal vo zvyku volať, väčšinou sporadicky napísal sms.
Preblesklo jej hlavou, že je to možno niečo dôležité...
Zodvihla.
„No?“
„Čau, kde si?“
Odtiahla telefón od ucha a ešte raz sa pre istotu pozrela kto volá. Riko.
„Akože, kde som? To čo je za otázka?“
„No kde si?“
„V Taliansku predsa. Na čo sa ma pýtaš také blbosti.“
„To viem, že v Taliansku... Ale kde?“
„Neštvi ma! Dolu. Juh. V Krajine Magnólií...“
„Moja, nechápeme sa, povedz mi kde si teraz, kde PRESNE si teraz!“
„V areáli hotela... sedím na schodoch svojho malého bungalovu, užívam si voľna a robím si manikúru. Stačí?“
„Áno, stačí. Ja som v bare.“
„A? Čo s tým mám ja?“
„Tak ešte raz. Som tu. V bare. V tvojom bare.“
„Blbosť.“
„Príď...“
Zložil.
Zvedavá. Nechápajúca. Nedočkavá.
Prebehla pár metrov od bungalovu, okolo bazéna, do baru. Padla jej sánka.
On tam ozaj stál. Tielko a šortky bielej farby na vyšportovanom tele... krásne opálený.
Jej. Taký, akého si ho pamätala...
Akého ho ľúbila.
Reflexívne sa mu vrhla okolo krku a pobozkala ho.
Zháčila sa. Veď sú rozídení...
A ona tu navyše niekoho má...
„Prepáč, toto nemôžem...“ rýchlo sa ospravedlnila.
„Čo tu robíš?! Ako to, že si mi nedal vedieť, že prídeš?!“
Zmenila svoj tón na vypočítavý a mierne karhavý.
Chytil ju za ruky.
Stál tam ako zmoknuté šteňa.
Pozeral na ňu tým psím pohľadom plným oddanej lásky a bolesti zároveň.
„Neplánoval som to. Malo to byť prekvapenie. Musel som.
Potreboval som ťa vidieť... Asi to nebol dobrý nápad, však?“
„Nie, to teda vôbec nebol dobrý nápad! Je neskoro...“
„Nie, to teda vôbec nebol dobrý nápad! Je neskoro...“
„Neskoro na čo?“
„Neskoro, aby sme teraz vyriešili za pár dní to, čo sme za celé tie 4 roky dosrali. Rozumieš?
„Neskoro, aby sme teraz vyriešili za pár dní to, čo sme za celé tie 4 roky dosrali. Rozumieš?
Neskoro na to, aby sme sa konečne naučili rozprávať sa, keď sme doteraz mlčali...
Neskoro, aby si ty teraz zisťoval, s kým si celú tú dobu bol, kto som, aká som..
Proste neskoro na všetko.“
„Prečo si taká zlá?“
„Prečo si taká zlá?“
„Prečo? Pretože nič sa nevyrieši tým, že ty za mnou prídeš na koniec sveta a zničíš celý ten pokoj,
čo som si okolo seba konečne vybudovala. Len kvôli tvojej egoistickej potrebe vidieť ma.“
„Ja len chcem, aby sme boli spolu šťastní.“
Ironicky sa pousmiala.
Túto vetu počula mnohokrát.
Počula ju z jeho úst zakaždým, keď mali nejaký problém.
Univerzálna magická vetička, ktorá mala podľa neho vždy všetko vyriešiť, dostať do poriadku.
Ako nejaké zaklínadlo. Ale život je kurva, nie rozprávka.
On problémy neriešil, lebo na ne nemal názor, a ona ich sama vyriešiť nedokázala.
Všetko tak odsúvali a ono sa to prirodzene nabalovalo a nabalovalo... ako snehová guľa.
A logicky to muselo niekam vyústiť...
Do konca.
„A zaujíma ťa to, čo chcem ja???“
...
Vybavila si horko-ťažko voľno.
Prežila hodinovú hádku s Alexom v štýle
„Ako si to tvoj bývalý predstavuje! Nedovolím, aby si s ním trávila čas!“
a iné talianske žiarlivé kecy. Toto jej fakt chýbalo! Veci sa nemohli viac pokaziť.
S vyplakanými očami sa vrátila za Rikom, ktorý sa medzi tým vybalil u nej.
„Láska, nechcel som ti robiť problémy.“
„Na to si mal myslieť skôr. A nevolaj ma tak,“ odvrkla.
„Som debil. Prepáč.“
Odišiel, posadil sa na schody na terasu, zapálil si a rozplakal sa.
Bolo to prvý a posledný krát, kedy videla plakať muža. Kvôli nej.
Neskutočne jej ho prišlo ľúto a zároveň cítila akýsi zvrátený pocit satisfakcie.
Navonok sa tvárila neoblomne. Kamenná tvár.
Nechcela a nemohla povoliť.
A kdesi hlboko vo vnútri ju každá jeho slza bodala do srdca ako tisíce malých ihličiek.
Chcela ho objať, no netrúfla si.
Posadila sa vedľa neho a mlčali...
Komentáre
Prečo
Ako nereálny a vykonštruovaný príbeh?
?
Napadá ma otázka. Ľúbila ho ešte, alebo nie???
Ak áno, prečo tu bola s iným?
hmmm...satisfakcia..hmmm...
fuha...
napriklad vcera, ale to nie je na pribeh... este sa to musi usadit troska...
rusalka, samozrejme ze ho lubila. na rok to este dali dokopy... ale neda sa cloveka lubit len pre to, ze ti s nim kedysi bolo uzasne a ze mozno to take este niekedy bude...
Nedá mi sa ešte raz neopýtať
mne sa zda,ze nebola na dovolenke,ale pracovne.
rusalka...
talian
Už rozumiem
kami,
Kami
Vyhrala si, dostala si satisfakciu? Nad čím si to vyhrala? Teší ťa to ešte stále, alebo už si pochopila čo si stratila?
Ján, môžbyť tie slzy boli o tom, čo si napísal...
hfw
Ján, nemal som a nemám v úmysle...
ak chlap ide za láskou na kraj sveta a tam zistí, že láska mu uniká.. no nepoľutuje aj seba? :)
je to dojemne.
cokomilka a ostatni
a jedneho dna... (v zivote nikdy pred tym ani potom som to nikomu neurobila) som si precitala v Nasej posteli smsku od inej... a rozhodla som sa spontanne odist na par mesiacov prec.
a rozchod bol teatralny, nakopili sa veci a ja som jednej noci vybuchla. odvtedy sme sa rok nevideli ani nepoculi, teraz je to uz v poriadku. mlady ma babu s ktorou je stastny (poznam ju uz), kupili si spolocny byt, psa... :)
ano mam pestru minulost a krasnu pritomnost :) len by som to mala asi viac davat najavo tomu cloveku s ktorym ju travim :(
ziadny z pribehov nebude mat pokracovanie, su to len utrzky toho , co som zila, emotivne momenty, ktore maju viac vzbudit pocit ako mat dej... a
kami, čo presne pre Teba znamená, že...
hfw
kami, čo Ti ja viem...
čím ďalej mám naopak pocit, že aktivita je neraz prekážkou osobnostného rastu, že je únikom od neho.. mám pocit, že osobnostne rásť znamená predovšetkým ponoriť sa do seba, že to značí kráčať k sebe, k jadru svojho ľudského ja.. a že to ostatné je len o dočasných klobúkoch, ktoré si na chvíľu nasadzujeme na hlavu, aby sme ich v zápätí strácali a zahadzovali, dochádzajúc k poznaniu, že pre náš život vôbec nie sú podstatné...
nutis ma rozmyslat... to sa mi paci.
ludia, zivot, pribehy... su cetou k poznaniu... nie cielom. napriklad ja chodim po uhlikoch - a to je prave o tom vnutornom rozvoji, o hodnotach a zmysloch zivota... a kazdy den robim veci ku ktorym by si 98% ludi nedohnal pod hrozbou nasilia, rozmyslam nad veciami o ktorych mnohi ani netusia ze su :) ale to je trosku ina tema...
kami, neviem, nakoľko môžeme spoznať sami seba, pochopiť sa...
a že ako vieme, ako by sme sa zachovali v takých či onakých situáciách?
len tak, že sa v tých situáciách ocitneme a konáme.. a zaujímavé je, že ak by sme sa opakovane ocitali v rovnakých či podobných situáciách, rozhodovali by sme sa často odlišne.. lebo meníme sa my sami, mení sa kontext.
a že „ludia, zivot, pribehy... su cestou k poznaniu... nie cielom“?
súhlas...
hfw
kami, pomýlilo ma Tvoje adresné oslovenie...