Dosť! Koniec! Stačilo! Potrebuje pokoj, pre seba, pre deti.
Po generálnom štrajku si vydýchne, bábätko ako-tak prežilo, nič zvláštne sa nedeje, sú to len jej nepríjemné, stiesnené pocity a zlovestné predtuchy. Zodvihne vedro s prádlom – a je to tu!
Nepovie nič, nechce vystrašiť deti. Rýchlo ho rozvesí na šnúry a ponáhľa sa k telefónu. Skúša znova a znova, je zúfalá, nefunguje. Beznádejne hluchý. Zazvoní u susedov, poprosí o pomoc. Najbližšia telefónna búdka je necelých desať minút vzdialená, netrvá dlho a prichádzajú rodičia. Mama zostáva s deťmi, otec ju vezie do nemocnice.
Krváca. V šiestom mesiaci. Vysvetlí deťom, že odchádza na pár dní do nemocnice, staršia sa pýta: „Ty už ideš narodiť to bábätko?“ To nie. Ešte je veľmi skoro. V tej chvíli netuší, že nehovorí pravdu.
Ako neznáša nemocnicu a teraz je tu rada. Je to záchrana, cíti sa v bezpečí, pomôžu jej. Ak bude treba, bude ležať do posledného dňa, do pôrodu, len nech všetko dobre skončí. Revolúcia je ďaleko, zostala vonku za oknami. Tu sa žije iný život, televízia je na chodbe, pacientky musia ležať, krátia si čas rozprávaním. Postupne sa odvíjajú príbehy jeden za druhým, vedia o sebe takmer všetko.
Len keby neprišla tá Eva! Všade bola, všetko vie, vnáša zbytočnú nervozitu, študuje zdravotné záznamy, výsledky ultrazvuku a mudruje. Hlavička je malá, to minule tu jedna bola... strašidelné príhody sype z rukáva, patrí medzi inventár, niekoľkokrát potratila a tak z nemocnice odchádza len na pár dní. Je na rizikovom, manžel stále na cestách, ona sa doma sama nudí, vždy si niečo vymyslí a šup do nemocnice.
Začína byť na ňu alergická. Krava! Nemohla zostať radšej doma? Aj tak všetci vedia, že simuluje, na vizite to viac-menej potvrdili, ale vyšetrenia urobiť musia.
Keď nestíchne ani večer, neovládne sa: „Drž hubu! Kto to má stále počúvať!?“
Zneisťuje ju v čase, keď sa lieky minuli a infúzie nedostáva napriek tomu, že ich potrebuje. Prichádza vedúci lekár izby a revolúcia s ním, márne si nahovárala, že zostala kdesi za dverami. Sťažuje sa, že znova krváca, tvrdne jej brucho, prečo jej nedávajú infúzie. Vraj nemajú.
Pozrie na meno v zdravotnom zázname a spustí: „Váš manžel je riaditeľ ČSAD?“ Prikývne, klamať nedokáže a ani netuší, kam mieri, teda nevidí dôvod.
„Viete, ako ja každé ráno cestujem s mojím malým synom osmičkou do škôlky?!“
Na vizite dostávajú prednášky o zdravotníctve na západe, koľko tam stojí jeden pôrod a za aké smiešne platy oni pracujú, namiesto liekov. Pán doktor už sníva o vyšších métach, primár je komunista, všetci mu dávajú pocítiť, že jeho dni sú zrátané.
Schôdzujú, rokujú a pacientky sú na vedľajšej koľaji.
Komentáre
och.. toto bude vážnejšie,než som čakala..
Nuž,
:-(
nieco mi to pripomina