Končí ďalší deň... zhasínam svetlo, prechádzam detskou izbou do svojej. Nedá mi nepristaviť sa pri spiacich deťoch. Hoci už dospelé, pre mňa zostanú deťmi navždy.
Neodolám, skloním sa a jemne prechádzam po chrbátiku staršieho, potom pohladím mladšieho. Ktovie, kde sa práve nachádzajú vo svojich snoch. Dotýkam sa ich len zľahučka, nechcem pretrhnúť ich spánok. Pri pohľade na nich mi dojatím stisne hrdlo... koľko radosti, krásnych okamihov priniesli do môjho života.
S ich príchodom sa všetko zmenilo... Odvtedy nebolo nič dôležitejšie, ako oni.
Potichučky otvorím balkón, opriem sa o zábradlie. Nasávam voňavý nočný vzduch, nado mnou Veľký voz, cítim, ako ma zaplavuje hrejivá vlna šťastia.
Vedľa mňa pradie spokojnosťou naša mačka. Obe sme zostarli. Ktovie, či aj ona dokáže spomínať, či aj jej myšlienky zalietavajú do minulosti.
Ako veľmi som túžila po deťoch...
Možno práve preto som mala mnohé veci komplikovanejšie .
Bála som sa, že nikdy nestretnem človeka, s ktorým by som chcela mať deti, zostarnúť spolu s ním.
Stal sa zázrak? Možno. Ak existuje láska na prvý pohľad, tak to asi bola ona.
Prvé náhodné stretnutie s ním a zvláštny pocit, len ťažko opísateľný.
Zdalo sa mi, že tohto človeka poznám dávno, bolo mi blízke jeho zmýšľanie, predstavy o živote... páčil sa mi ako muž. Voľný čas sme trávili prechádzkami v prírode, nekonečnými rozhovormi, počúvaním hudby, tichými večermi, kedy nebolo treba povedať vôbec nič. Vedeli sme, čo ten druhý cíti.
Keď som zistila, že čakám dieťatko, bola som nesmierne šťastná. Hoci boli od začiatku problémy, dúfala som, že vydržíme do konca. Teda, skôr do začiatku niečoho úžasného.
Tehotenstvo som prežívala s obavami, ale i s nádejou, že všetko dobre dopadne. Bola som presvedčená, že je to on, synček s blonďavými vláskami a modrými očkami po tatinovi.
A potom si prišiel.
Trinásty februárový deň nám dal poriadne zabrať, na svet sa Ti akosi nechcelo, teda najskôr áno, ale potom ako keby si si to rozmyslel. Aj spôsob príchodu si si vybral taký nekaždodenný... zadočkom.
Nepočula som tvoj prvý plač, nevidela Tvoje telíčko, iba veľa bielych plášťov okolo. Doteraz cítim pri spomienke na ten deň príšerný strach, ktorý ma vtedy celú pohltil. Nebola som schopná pohybu, iba slzy neprestávali tiecť...
Ostatným maminám nosili voňavé uzlíčky na kŕmenie, moje ruky však zostávali zúfalo prázdne. Bolesť a bezmocnosť napĺňali moje dni a noci.
A potom konečne sestrička priniesla Teba... Drobná tvárička s pomarančovým nádychom dojčenskej žltačky bola tou najkrajšou, akú som kedy videla. Držať po prvý raz v náručí svoje dieťa... môže byt niečo silnejšie?
Odvtedy si mojou súčasťou, ak nie sme spolu, tak si aspoň v mojich myšlienkach.
Často som v noci miesto spánku pozerala na Teba, ako sa Ti jemne dvíhal hrudníček, neverila som, stále som neverila, že Ťa mám.
Komentáre
jeeeeeeeej..hani....
potvora...nepriznala si..:)))
čítam..
slzy v očiach...
to ty vieš...tak veľa vyvolať svojimi písmenkami..
ďakujem ti za ne...
pekné čítanie, aj mňa dojalo
:-))
Krásne si opísala pocity matky Hanka