Medzi mužom a ženou

„Simona, Simona, počuješ ma? Simona preber sa.“

Nič, nereaguje. Pár úderov po tvári.

„Simča, preboha preber sa!“

V rýchlosti beriem telefón a vytáčam 112.

„Rýchlo príďte... neviem, nedýcha. Áno pulz má a leží tu krabička liekov.“

Diktujem adresu a snažím sa Simonu prebrať k životu. Čas sa neuveriteľne vlečie. Prichádza záchranka. Dnu ide lekár aj ostatní. Napájajú ju, dýchajú s ňou.

Naložili ju na nosidlá vezú do nemocnice.

„Kam ju veziete?“

„Podľa bydliska. Kam patrí.. Na Kramáre.“

Záchrankár zatvára dvere. Simona nepohnute leží, všade kopec ľudí loviacich senzácie.

„Idem s vami.“

„To nesmiete, nájdete ju na Kramároch.“

Sadám do auta. Vyrážam tesne za záchrankou.

Volá Jakub: „Prečo sa neozývaš, kde si?“

„Počuj, Jakub, neľakaj sa, ale vezmi si auto a príď na Kramáre. Simonu vezú do nemocnice a ostatné ti poviem potom.“

„Ale je v poriadku?“

„Jakub, vezmi auto a pohni si. Simona ťa potrebuje. Ponáhľaj sa.“

Záchranka mi mizne cez uličky, dobýjam sa na parkovisko pred nemocnicou.

„Tu nemôžete parkovať slečna.“

„Môžem.“

„Dajú vám papuču alebo vás odtiahnu.“

„Viete čo? Je mi to jedno.“

Podstatné je to, aby Simona žila. Utekám dole na centrálny príjem.

„Nie, musíte ju hľadať na oddelení.“

„Kam, kadiaľ?“

„Ale dnes už nie sú návštevné hodiny. Zavolajte si tam.“

Pozerám na tú osobu v bielom ako na zjavenie. Trápia ma výčitky svedomia a ona splieta niečo o návštevných hodinách.

„Kade? A rýchlo. Ide o život.“

Medzitým volá Jakub, práve sa háda s vrátnikom, ktorý ho nechce pustiť dnu s autom.

„Kde si?“

„Čakám ťa na príjme, rýchlo.

Rozrážajú sa dvere a v nich stojí Jakub.

„Čo je zo Simonou? Kde je?“

Sestrička vidí, že nepochodí a tak nás naviguje. Po bočných tmavých uličkách, ktoré tvoria akúsi spleť katakomb sa dostávame k výťahu. Jakub zúrivo búcha po tlačítkach.

„Nech sme čím rýchlejšie hore.“

Pred vstupom na oddelenie Jakub zúrivo zvoní. Prichádza sestrička a nemieni nás pustiť dnu. Jakub divoko gestikuluje a chce rozprávať s doktorom a vidieť Simonu. Musíme čakať. Sedíme pred oddelením a  čas sa zase neúprosne vlečie.

„Jana, o čom ste sa spolu rozprávali?“

„Jakub, teraz nie. Neskôr, dobre?“

Prichádza lekár. Jakub vyskakuje zo stoličky a s napätím hltá jeho slová. Simona je v poriadku, ale museli jej vypláchnuť žalúdok. Pohltala množstvo liekov, ale dostane sa s toho. Jakub ju chce vidieť. Lekár je neoblomný. Simona ho vidieť nechce a potrebuje pokoj.

„Skúste si zavolať zajtra.“

Dvere pred Jakubovou tvárou sa zatvárajú. Vidím, ako mu po tvári tečú slzy.

„Prečo ma nechce vidieť? Prečo to spravila?“

Cestou nazad ma Jakub zaplavuje množstvom otázok.  

„Kubo počkaj, o chvíľu sme u teba.“

Sedíme v obývačke. Jakub je úplne mimo.

„Povedz mi o čom ste sa rozprávali.“

„Hneď som pri tebe Jakub.“

Vchádzam do detskej izby, na stole popísaný list papiera a na zemi fotka. Zdvíham ju a idem nazad za Jakubom.

Jakub pohľadom skúma, čo mám so sebou, podávam mu fotku a popísaný kus papiera. Berie ich do rúk. Pomaly číta a po tvári mu stekajú slzy. Vidím ho plakať druhýkrát v živote. Pozerá na fotku a na popísaný papier.

„Ty si to vedela?“

„Nevedela. Dozvedela som sa to až dnes.“

„Ako, že dnes?“

„Volala mi mama. Zisťovala či viem niečo o Simone. O tom, že bola rozvedená a mala deti. Chceli ti volať, ale ja som si myslela, že rozhovor zo Simonou bude lepšie riešenie. Jakub, prepáč.“

„Čo ti povedala?“

„Čo povedala Simona? Povedala, že ťa miluje a má strach, že by si ju opustil, ak by si poznal jej minulosť. Povedala mi všetko. Jakub, ak môžeš odpusti jej a ostaň s ňou. Ona ťa naozaj miluje.“

Jakub sa bez slova postavil a odišiel. Ostala som v ich dome. Sama. Rozmýšľajúc nad Jakubom a Simonou. Nad tým, ako sa obaja rozhodnú. Zostanú, alebo sa rozídu?

Jakub bol preč celú noc. Potreboval rozmýšľať rovnako ako ja, alebo Simona ležiaca na nemocničnej posteli.

Ráno som sa vybrala za Simonou. Bolo skoro, ale chcela som vedieť, ako na tom  je. Hneď po vizite som sa chystala zbehnúť za lekárom. Neskoro. Jakub ma predbehol. Bol v nemocnici celú noc. Vedel ako na tom Simona je, rozprával sa s doktorom.

„Môžete ísť za ňou.“

Jakub pomaly vstal a vybral sa dlhou nemocničnou chodbou.

„Jakub, neublíž jej.“

„Jana, ja ju milujem a spravím všetko aby bola šťastná, pokiaľ mi to ona dovolí.“

Čakala som na Jakuba dlhé hodiny. Nechcela som ísť dnu. Mali si čo povedať, obaja. Keď vyšiel von usmieval sa.

„Jakub?“

„Zajtra ju pustia. Ráno idem pre Simonu a začneme znovu. Od začiatku.“