Bude mať náušničky.
Rovnako ako jej sestry. Tým dali prepichnúť ušká celkom maličkým, desať dní po narodení, ale s ňou boli iné starosti. Teraz má päť rokov a konečne bude ozajstné dievčatko.
Vyberú sa s maminou do mesta, obzerajú výklady, objavia plagátik – Nastreľujeme náušnice. Super. Mamina vojde dnu, popýtať sa na bližšie informácie. Áno, nastreľujeme, ale momentálne nemáme náušnice, príďte o týždeň.
Prídu o týždeň, ešte sme nedostali tovar, skúste o tri dni.
Pre istotu sa ešte vráti: „Nastreľujete aj deťom?“
„Samozrejme.“
Dievčatko čaká vo vozíku pred obchodom, sama chodiť nedokáže, je to daň za predčasné narodenie. Ťažko ukrýva sklamanie, už druhýkrát odchádza naprázdno.
Mamina ju utešuje: „Ubehne to ako voda, dočkáš sa.“
O tri dni je vonku riadna zima, ale vo fusaku vydrží, veď dnes je ten vytúžený deň, bude mať nové náušničky. Prichádzajú ku klenotníctvu, je tam zopár schodíkov, vozík nechajú vonku. Mamina vyberá dievčatko z fusaku a nesie ju na rukách. Vojdú dnu, pozdravia, poprosia o nastrelenie.
Predavačka sa zarazí, nepovie nič, iba zakričí na kolegyňu: „Nastrelíš to ty?“
Tá rovnako zneistie a kričí: „Marikáááááá!“
Marika vyjde spoza závesu, znova jej vysvetľuje, že si prišli dať nastreliť náušničky.
„Aký je problém? Informovala som sa, že to robíte aj deťom,“ nechápe.
Odpoveď: „Ja sa bojím. Nebude sa trepať?“
Stratila reč. Otočila sa a odišla.
Dieťa bolo pokojné, nič nenasvedčovalo tomu, že by malo robiť problémy.
V čom bolo iné ako ostatné päťročné deti? Že nestálo na vlastných nohách?
Ako vysvetliť malému dievčatku, že sa ho zľakli tri dospelé tety iba preto, že nechodí?
Veľké sklamanie, prvé, ale nie posledné.
Aj dospelí sa musia ešte veľa učiť.
Komentáre
Smutná ukážka
:-(
žiaľ
iste