Princetonskú univerzitu tvorí niekoľko, zvonka kamenných budov v anglikánskom štýle, uprostred nádhernej zelene a večne pobehujúcich veveričiek. V korunách stromov môžeš vidieť krásne modré vtáky, volajú ich blue jay, červené kardinály a uprostred horúceho leta prilietajú kolibríky.
V Princetone som našiel môj symbol slobody a vyspelosti USA. Nestala sa ním Socha slobody, New York, Biel dom, Kapitol, veľké mestá, šestnásť pruhové diaľnice, životná úroveň, vzdelanosť, technická vyspelosť... Pre mňa sa tým symbolom stali divé jelene. Jelene, ktoré žijú aj v hĺbke našich lesov. U nás sú preč, ďaleko od ľudí. V Princetone sa tieto divé, slobodné a voľné zvieratá prichádzajú pásť do mestských parkov, na pár krokov od ľudí, ktorí sa tam prechádzajú. Akí musia byť tí ľudia, ktorí tam žijú a koľkým generáciám ľudí a jeleňov trvalo, než jelene spoznali, že sa nemusia báť človeka? Že slobodný a vyspelý človek rešpektuje aj ich voľnosť a slobodu, že im neublíži. Že mu je vzácnejšia ich blízkosť, pohľad na krásu a ich majestátnosť, ako ich mäso.
Budovy univerzity sú dosť blízko seba. Daša mala prednášku v inej budove ako ja. Predsedovi som sa dopredu ospravedlnil ak budem trošinku meškať, lebo mám nevyhnutné stretnutie v inej budove. Išiel som do Dašinej miestnosti. Nebol čas strácať ani sekundu, aj keď už ona možno nemala záujem. Bolo toho veľa, čo som jej chcel povedať. Všetko ostatné bolo v tej chvíľke nič.
Chcel som ju stretnúť ešte pre začiatkom konferencie, ale ona, ona tam nikde nebola. Počkal som, až ju vyzvali vystúpiť za predsednícky stôl, ale keď nevystúpila a začali volať ďalších, rýchle som odišiel do budovy mojej prednášky.
Cestou som rozmýšľal o Daši. Keď už konečne vykročím tam, kam som mal vykročiť dávno, nie je kam ísť. Už nie je ona a ja. Zostalo iba osamotené a nezmyselné ja. Prepasieš šancu a druhá nie je. Zbabreš to a už nikdy nenapravíš. Možno je spravodlivé, že už druhú šancu nedostaneš. Ale nie je to teraz, ešte si sa o druhú šancu nepokúsil. Teraz sa iba nenaplnili tvoje predstavy siahnuť po druhej šanci.
Zradil som ju. Áno zradil. Ale nebolo to vtedy, keď som bol s Elenou. To bol iba krok vedľa, nerozvážneho chlapca. Zradil som ju vtedy, keď som plakal nad kávou a nešiel s ňou, so svojou láskou. A potom viac a viac, keď som hľadal lásku inde, hoci som hľadal práve to, čo som mal, len som si to nedokázal vziať a dať. Darmo som vo svojej zbabelosti a hlúposti chcel prehlušiť lásku k Daši. Nikdy sa mi to nepodarilo.
Nepodarilo sa preto, že ešte stále som dokázal aspoň občas počuť svoje srdce. Srdce, ktorá tak radi prestávame počúvať, keď nás upozorní na naše nedostatky. Keď už nedokážeme počuť ani svoje vlastné srdce, ako potom máme počuť a rozumieť srdce toho druhého? Ako deti ho počujeme, ale potom sme stále viac a viac k nemu hluchí a namiesto za hlasom srdca, ideme za úžasnými úspechmi vo svojej profesii, kontami v bankách, nevídanými dovolenkami desať tisíc kilometrov od svojho domova, množstvom rovnako hluchých priateľov ako sme my sami. A stále nevieme nájsť to čo hľadáme, pretože nevieme kde a ako máme hľadať. Ideme k ešte väčším úspechom, vyšším kontám, k zázračnejším dovolenkám, k zaujímavejším vzťahom k novým sexuálnym skúsenostiam.... Nechápeme prečo niekto má taký zvláštny úsmev v očiach, stačí mu jeden, dvaja priatelia, jeho úžasnou dovolenkou je rozhovor s kvetmi na lúke, kúsok za domom. Najkrajší koncert mu urobia kvapky dažďa, zurčiaci potok, spev vtákov, bzukot včiel... a stačí mu jeden partner.
Prehral som, som porazený, ak by som sa na lásku díval cez to, kto z nás dvoch bol lepší a viac veril v lásku. Už rozumiem Daši. Vedieť, že v láske nejde ani o víťazstvo ani o porážku, pretože nie to hľadáme. Je jedno čo o nej vieme. Dôležité sú naše činy a to čo cítime. Čo dávame a čo berieme. Vedel som, všetko sme mali, aj to čo u mňa ešte stále bolo a u nej už je možno iba minulosťou. Teda, ja som to ešte zo svojho srdca počul, či to počula ešte aj Daša, to po takom čase neviem. Zdalo sa mi, že naše srdcia sa ešte stále rozprávajú tou svojou tajnou rečou a mne sa zavše pár tajných slov môjho srdca podarí zachytiť.
Je tu Dita, ktorú ľúbim a je mi manželkou. Daša je moje tajomstvo o ktorom Dita nevie. Povedal som jej síce o nej, ale len veľmi hmlisto, tak aby tomu skôr nerozumela, ako rozumela. Neklamal som jej, keď sa ma spýtala, čo láska ktorú som mal pred ňou a ja som povedal, že tá už odišla z mojich snov. Bola to pravda, akurát som zabudol dodať, že neodišla z môjho srdca. Boli tam obe a aj zostali. Dita vtedy keď som jej to hovoril, chvíľu mlčala a aj sa ma chcela niečo ešte spýtať, ale ja som už začal hovoriť o inom. Dite neklamem, keď jej poviem, že ju ľúbim. V tom ženy vedia pravdu rozpoznať. Na chvíľku sa možno dajú aj rady „oklamať“, ale dlhodobo nie a už vôbec nie také ženy, ako je Dita.
Dnes už neviem ako by som sa mal k tomu vrátiť. Nevyriešil som to vtedy, keď som to zahmlil a dnes by to Dita mohla oprávnene pokladať za klamstvo. Teraz by to prijala omnoho horšie a určite by ju to zranilo. Neviem, či by som dokázal Dite zaprieť alebo by som klamal, ak by sa ma na to priamo spýtala, či aj Daša má kdesi v tajnom kúte môjho srdca svoje miesto, aj keď som Dašu už dávno nevidel. Asi by som sa rozhodol podľa toho, či je v Niagarskom vodopáde párny, alebo nepárny počet kvapiek, až keď ich spočítam. Predsa Ditu ľúbim a nechcem jej klamať. Verí mi a ja verím jej. Dita je moja manželka a láska, počujem jej srdce a viem aké je krásne.
Daša zostala moje tajomstvo a prijal som riešenie problému, jeho neriešením. Neriešim to, čo nás s Ditou nepáli a páli iba mňa. Možno by Dita tomu aj rozumela, ale neviem či by dokázala prijať bez citovej ujmy, že má v mojom srdci miesto aj iná. Skôr nie a ja som toho už tak veľa v láske pokazil, že radšej neriskujem ďalšie sklamanie, ktoré by teraz bolelo Ditu.
Možno je to iba môj strach. Keby mi také čosi povedala o svojom srdci Dita, že aj v jej srdci sú dvaja, začal by som sa o Ditu báť. Nevedel by som, či náhodou Dita neprestane počúvať rozhovor našich sŕdc a nebude počúvať iba ten iný rozhovor. Neviem celkom dobre, ako by som reagoval. Iné je rozmýšľanie nad nejakým problémom o iná je jeho realita, ak sa skutočne stane.
Komentáre
myslím,že je to tak dobre..
v tomto smere su milosrdne lži povolene.. možno by to Dita pochopila..ale.. nač riskovať,že jej to ublíži?..
ak by to pochopila teraz,tak to pochopí aj potom,ked to "nedajboh" jedného dna praskne..
ak nie,tak bohužial..
skvelo napísané.. čitnem ešte raz doma.. padám..:)))
ano,
odstavec o pocuvani srdca je priam excelentny...mal by si tu pisat viac...
pridavam sa k damam nadomnou...
Ten odstavec kde pises o pocuvani srdca je dokonaly.... Si jeden z mala autorov ktorych hltam.... nie citam :)
A v neposlednom rade som nesmierne rada ze je este par ludi ktori sa na svet pozeraju srdcom...
ahoj :) prečítala som si náhodou jeden diel
poznám muža, ktorý mal porovnateľné obavy ako ty a aj ja som prežívala niečo podobné...myslím, že nie je zradou lásky, ak človek nájde miesto v svojom srdci aj pre druhého človeka (napriek presvedčeniu, že ten posledný bol jeho "osudovou" láskou)...udivovalo ma, aký je môj známy ohľaduplný k svojej manželke, ako ju chránil a nechcel jej ublížiť čo i len náznakom lásky k inej žene, aj keď v porovnaní s tým, čo prežíval s ňou to bol úplne iný cit...až vtedy som pochopila, ako muži dokážu milovať...ženám sa veľmi ťažko prijíma myšlienka, že nie sú jedinými v srdci milovaného muža...preto sa ti Milan vôbec nečudujem, že radšej neriskuješ...
...aj keby to tvoja žena možno pochopila, ale určite by ju to ranilo...
a k tej prvej časti o zrade (myslím, že bola prvá)...pomyslela som si to, čo si napísal v druhej časti...zradou nebola nevera, ale tvoj ďalší krok (nie som sudca, len súhlasím s tvojim konštatovaním)...
a nakoniec, som veľmi rada, že sem píšeš :) pekný večer prajem
prvý hoci letmý dotyk môjho zraku tvojich písmen neklamal..
chapem tvoj strach
Dáma, ste úžasné..:)))
Neodíde ani Daša. Sú to dve ženy, ktoré som skutočne ľúbil a z ozajstnej lásky vždy niečo v srdci zostane, teda aspoň v mojom. Tiež si myslím, že tí ktorí naozaj ľúbili a ich partner je teraz kdesi inde, stále niečo v nich zostalo. Vymazať sa dá iba známosť, nie láska. Čas všetko postupne prekrýva niečím novým ale diamant lásky nezničí, iba prekryje. Že som ja našiel dva diamanty a niekto nenájde ani jeden, no....
Kordélia, máš veľmi dobrý postreh, keď v mojich slovách cítiš smútok aj lásku. Možno som si smútok ani neuvedomoval, keď som to písal. Ten smútok tam je. Je to smútok nad tým, že za všetko, aby som sa stal mužom, musela zaplatiť Daša a mne je to naozaj ľúto.
sakra.. a ja som si až doteraz lámala hlavu nad tým,
ale.. už viem.. a súhlasím s tebou.. z pravej lásky vždy niečo v srdci zostane.. aj keby sme to nechceli..
a aj v tom mojom zostalo ale.. môjmu drahému by to asi bolo jedno..:))
teda.. navonok..:)))