Medzi mužom a ženou

V tejto kapitole sa znova vrátime k Hamiltonovmu pravidlu. Ako sme už uviedli, altruizmus rodičov k deťom by nemal byť neobmedzený, pretože od istej miery sa rodičovským génom nevypláca. Z pohľadu detí je situácia opačná - čím viac zdrojov od rodičov vyťažia, tým viac zvyšujú šance pre svoj vlastný reprodukčný úspech a zároveň znižujú súrodeneckú konkurenciu.

Vždy, keď sa v nejakom evolučnom procese objavia protichodné tendencie, začnú preteky v zbrojení, teda koncepcia vzájomne podmieneného vývoja štítu a meča. Aj v tomto prípade sa dá predpokladať, že deti majú sklon vyžadovať viac rodičovských investícií, ako je nevyhnutné, a rodičia majú sklon podmieňovať tieto investície vlastným reprodukčným úspechom. To sa prejavuje tak, že rodičia nedávajú svoje zdroje deťom zadarmo, ale ich investovanie podmieňujú u detí ich ochotou modifikovať svoje správanie v smere rodičovských zámerov.

Môžeme si to predstaviť tak, že gény určujúce správanie rodičov uprednostňujú samé seba na úkor génov, ktoré v rovnakých situáciách uprednostňujú iné správanie. Vývoj dieťaťa je do určitej miery plastický a ak sa cielene usmerňuje určitým smerom, je teoreticky možné v genóme dieťaťa podporiť takto reprodukciu vlastných génov. V praxi sa to prejavuje tak, že rodičia od detí vyžadujú za vlastný altruizmus určité správanie. Deti však majú od každého rodiča iba 50% génov, takže ich génová skladba sa môže v rôznej miere vzpierať tomuto úsiliu. Zdroje však potrebujú, a tak sa dá predpokladať, že tlak prírodného výberu v našom správaní vyselektoval rôzne stratégie, ktorými deti dokážu svoje zdroje od rodičov vyťažiť, a pri tom minimalizovať záujem rodičovských génov na nutnú mieru blízku tým 50%.

A tak deti majú schopnosť doslova od narodenia vnucovať rodičom svoje potreby. Jeden príklad som už uviedol. Nie je v záujme dojčeného dieťaťa, aby ho matka prestala kojiť, pretože to zvyšuje riziko, že sa narodí súrodenec. Preto sa kojenci snažia predlžovať kojenie na najdlhšiu možnú dobu a dokážu si to neraz vynucovať až hysterickým správaním. Deti sú počas celého života majstri v hľadaní výhovoriek, prečo niečo nemožno urobiť a zároveň prečo niečo majú dostať. Existuje zvláštna korelácia medzi správaním rodičov a detí. Vrodený kognitívny aparát dokáže u detí nájsť tie najúčinnejšie metódy presviedčania (presnejšie manipulácie) rodičov, hoci sú mentálne menej vyspelé ako rodičia.

Pokiaľ sa robia prieskumy nespokojnosti rodičov s deťmi a naopak, tak s drvivou prevahou (70-90%) prevládajú sťažnosti rodičov na neochotu detí riadiť sa rodičovskými radami, a na neochotu rodičov akceptovať (chápať) potreby detí. Pokiaľ existujú písomné záznamy, či ústna tradícia - rodičia sa vždy sťažovali na „skazenosť“ mládeže a mládež na „nepochopenie“ rodičov. Vrodená potreba rodičov zvýšiť pravdepodobnosť rozmnoženia svojich génov sa preto notoricky prejavuje až do vysokého veku neustálym poučovaním svojich potomkov a naopak, principiálnym bránením sa potomkov prijať rodičovské rady.

Ďalší aspekt vyťažovania rodičov sa prejavuje (presne podľa Hamiltonovho pravidla) v odlišnej miere altruizmu. Rodičia majú sklon vidieť mieru svojich investícií nižšiu, ako reálne je. Naopak deti mieru svojich altruistických činov voči rodičom preceňujú a podceňujú mieru rodičovských investícií. Existujú prieskumy, ktoré ukazujú, že deti považujú za adekvátny pomer 1:10 vlastného altruizmu voči rodičovskému altruizmu. Napokon tento fakt reflektuje aj ľudová skúsenosť: „kým jedna matka vychová 10 detí, tak desať detí nevychová jednu matku“. Nad touto skutočnosťou sa zvykne veľa moralizovať, ale ak sa oslobodíme od naivných predstáv, tak z pohľadu prírodných zákonov rodičia a deti konajú veľmi logicky, a keby tak nekonali, sotva by naši predkovia prežili a my by sme dnes nemohli o tom moralizovať.

Snaha detí vyťažiť z rodičov maximum zdrojov vedie k predlžovaniu obdobia neoténie ľudských mláďat. Pod neoténiou sa vo vývojovej biológii rozumie udržanie si juvenilných (mláďacích) znakov v dospelosti. V evolučnej psychológii pod tým rozumieme hlavne také znaky správania sa detí, ktoré vedú rodičov k udržaniu rodičovských investícií aj v dospelom veku. Opäť - podľa Hamiltonovho pravidla deti z toho majú dvojaký prospech: zvyšujú šance na rozmnoženie vlastných génov a znižujú pravdepodobnosť vzniku súrodeneckej konkurencie.

Skúsme si predstaviť napríklad mláďa medveďa, ako si bude pýtať od už prestarnutej matky medvedice časť jej úlovku. No asi sotva. Zato mláďatá sapientov neváhajú vyťažovať svojich rodičov pod rôznymi zámienkami až do ich smrti. Hlavný trik, ktorý za tým účelom používajú, je vystavovanie svojej bezmocnosti, hlavne vo verbálnej podobe. Pokiaľ riešia nejaký životný problém, pred rodičmi sa prezentujú v ublíženej a podriadenej pozícii, čo útočí na vrodené kognitívne mechanizmy rodičov. Ak hľadajú pomoc u priateľov, tak ten istý problém stavajú inak, oveľa partnerskejšie. Deti považujú za nehoráznosť od rodičov, ak si k finančnej pôžičke od nich rodič účtuje aj poctivý úrok, zatiaľ čo úrok od známeho berú ako rozumný. Dospelé deti často vnímajú ako hlbokú nespravodlivosť, ak rodičia svoje zdroje odkážu v dedičstve niekomu inému ako im a ani ich nenapadne, že zdroje rodičov nie sú ich zdroje, zato takéto počínanie neváhajú označiť ako krádež. Zdá sa, že sme druh, u ktorého obdobie neoténie môže trvať prakticky do smrti, podobne ako u psov.

Zaujímavé je podľa mojej mienky podmieňovanie vývoja ľudskej civilizácie neoténiou našich mláďat. Evolúcia náš druh pripravila na určitý spôsob života, ktorý môžeme nazvať prirodzeným a v tomto spôsobe života sme pravdepodobne nezmenene žili viac ako milión rokov. Vývoj civilizácie začal v mladšom neolite tzv. poľnohospodárskou revolúciou pred 15-20 tisíc rokmi usadením sa pôvodne lovecko-zberačských tlúp na pôde. Prirodzený spôsob života je preto ten lovecko-zberačský. V ňom sa človek narodil, strávil detstvo a rok, dva po prvej menštruácii, či polúcii si našiel partnerku/partnera a splodil prvé dieťa. Medzi 30-40 rokom už mal vnukov a zväčša sa päťdesiatky nedožil. Na osvojenie si zručností a nevyhnutných znalostí pre život stačilo pre prirodzený spôsob života od narodenia po dospelosť 14 - 16 rokov. Neoténia sa prakticky nemohla za toto obdobie pretiahnuť, pretože zdrojov bolo veľmi málo a antikoncepciou nebrzdená plodnosť nútila rodičov venovať sa mladším súrodencom.

Pozrime sa na náš súčasný západný civilizovaný spôsob života. Deti sa stávajú de jure dospelými v 18. roku života, pričom pohlavne začínajú žiť podľa svojej naprogramovanej prirodzenosti často už pred šestnástym rokom. Lenže dospelí nie sú de facto ani v 24. roku života, pretože práve v tom čase neraz končia vysoké školy a ešte stále nie sú pripravení na založenie rodiny, pretože nemajú zamestnanie a naakumulované zdroje. Táto myšlienková schéma býva často používaná ako argument pre antikoncepciu, teda pre našu formu infanticídy.

Pozrime sa však na vec bližšie. Položme si otázku, prečo v našej civilizácii musí dieťa chodiť 12-17 rokov do školy, teda pripravovať sa na život? Pochopiteľne - bežná odpoveď je, že civilizácia je tak zložitá, že na dosiahnutie úspechu v živote treba obsiahnuť veľa vedomostí a zručností. Faktom však je, že z toho množstva vedomostí, ktorými sa deti počas tak dlhého obdobia musia zaoberať v reálnom živote uplatnia iba zlomok, zato čas strávený v škole vnímajú neskôr ako rôzne vzťahové zážitky so spolužiakmi a rodičmi, nie ako obdobie získavania zručností pre život. Samozrejme - treba vnímať aj určité formovanie verbálnych zručností vyvíjajúceho sa mozgu, ale v podstate ruku na srdce - podstatná časť v škole stráveného času bola z pohľadu získavania potrebných zručností zbytočná.

Ak čitateľ bude so mnou súhlasiť, tak si spolu skúsme položiť otázku, ako sa to stalo? V procese rozpadu feudálnej formy hospodárstva založenej na uzavretých poľnohospodárskych jednotkách sa rozvíjala priemyselná výroba a tým aj potreba rôznych zručností a vedomostí, ktoré sa dali získať len v školách, nie v rodine.

Vzdelanie sa stalo strategickou výhodou pre prežitie, a teda postupne aj predmetom preferencií rodičovských investícií. Kým v tereziánskej reforme bola zavedená štvorročná všeobecná školská povinnosť, tak tlak spoločnosti (teda z pohľadu našej témy tlak rodičovských investícií) mal vrodenú tendenciu kvantifikovať množstvo vzdelania, čo spätne vytváralo selekčný tlak: čím dlhšie vzdelanie, tým väčšia šanca presadiť sa. Vytvoril sa mechanizmus, ktorý využíva prirodzenú snahu sociálneho cicavca o čo najlepšie miesto v hierarchii svorky, teda že vyššie vzdelanie značí lepšie postavenie v hierarchii. Samozrejme - do hierarchizácie zasahuje celý rad vplyvov, ale vzdelanie rozhodne zvyšuje šance. Pri tom si treba všimnúť, že nikoho nezaujíma obsah vzdelania, ale jeho rozsah, hlavne dĺžka. Ak sa o tú istú prácu uchádza stredoškolák a vysokoškolák, tak vysokoškolák býva zvýhodňovaný a často jeho vzdelanie ani nemusí spĺňať obsahovo charakter práce.

Domnievam sa teda, že tlak na vzdelávanie neodráža reálnu potrebu znalostí a zručností pre spoločnosť, ale veľmi dobre odráža logiku rodičovských preferencií. Kým na začiatku všeobecného vzdelávacieho systému stačili 4 roky, koncom 19. storočia už 8 - 9, a v priebehu druhej polovice 20. storočia je prakticky povinných 12 rokov a rastie tlak na dostupnosť vysokoškolského vzdelania pre všetkých. Tento tlak je o to väčší, že je hradený z verejných zdrojov a z pohľadu rodičov ich to nič nestojí. Takto sa pod tlakom rodičovských investícií na cudzí účet zároveň predlžuje obdobie neoténie detí, ale aj tlak na predlžovanie neoténie.

Celý proces by však nebol taký úspešný, keby neexistovala antikoncepcia. Bez nej si sotva možno predstaviť viac ako desaťročné obdobie maximálnej sexuálnej hormonálnej aktivity bez sexu, zato strávené v nudnej škole. Deti by sa rodili oveľa skôr (tak ako im prirodzenosť káže) a tlak na vzdelávanie by bol menší, obdobie neoténie kratšie.

Celý proces je vzájomne sa podmieňujúci - synergický. Rodičovské investície tlačia na rast preferencií vzdelávacieho systému a ten spätne vytvára hierarchizujúci tlak: čím vyššie vzdelanie, tým lepšie šance na prežitie. Zároveň je proces podporený pomocou drogovej manipulácie (antikoncepcia), čo spätne vytvára potrebu drog, teda akúsi sociálne vynútenú drogovú závislosť. Vzhľadom na to, že ide o komplexný proces, ktorý presahuje hranice rodiny, je civilizačný, teda celospoločenský, vymyká sa možnostiam, ktoré nám nakódoval biologický prirodzený výber a v konečnom dôsledku pôsobí proti záujmom génov, a to hlavne v zmysle Hamiltonovho pravidla proti záujmom génov rodičov. Prečo? Vzhľadom na neustále sa predlžujúce obdobie neoténie detí, zvyšujú sa genetické náklady rodičov (teda a C v našej nerovnici) a zároveň sa znižujú ich genetické zisky (v našej nerovnici B). Riešenie je jediné - znižujúca sa natalita, alebo inak povedané: vymieranie.