Medzi mužom a ženou

pretože ja ho udám za Teba.
Aby si v base užil od spoluväzňov to, čo on robil Tebe.
Vieš, čo sa mi nechce veriť ?
Že si Tvoja mama nevšimla Tvoje znečistené spodné nohavičky.
Tvoje trápenie.
Nočné odchody toho sviniara do susednej izby.
Nežili ste predsa v stredovekom zámku s 5 metrovými múrmi !
Podľa mňa o tom vedela.
No mlčala, aby mala pokoj.
Alebo preto, že sa ho tak strašne bála tiež.
A preto takí ako on by mali byť zviditeľnení a stíhaní.
Pretože po tom, čo to prestal robiť Tebe, našiel si niekde inde inú mladšiu obeť ...

potrestať takýchto vinníkov...
No myslím, že naša legislatíva, strach mladých dievčat, či žien, a celé spoločenské prostredie, budú ešte dlho prekážkou toho, aby takýto ľudia končili vo väzeniach.
Nič iné by si za svoju krutosť nezaslúžili...

Som však v tomto obrovský pesimista... :-(

Milá moja Yvettinka, až mi srdce stláčalo, keď som si prečítala, tvoju
spoveď, ktorá je tak bolestná, trpiaca a momentálne nemohúca.
Konečne si sa rozhodla vyjadriť do sveta kričať tvoj žiaľ a bolesť,
ktorú prežívaš. Ale ver tomu nik Ťa nebude ani odsudzovať, ani
poukazovať na Teba, keď pôjdeš na tie správne miesta a konečne povieš, čo sa na tebe pácha, aký veľký zločin.
Tvoje mladé krásne telo hladká ten komu nepatríš, len ťa má vychovávať a usmerňovať Tvojím krásnym životom.

Veľmi by si sa čudovala, čo dokážu urobiť ľudia, ktorý miľujú a nedovolia takým zvrhnutým hajzlom vykonávať svoje nízske pudy na najbližšom a najdrahšom stvorení ako je svoje vlastné dieťa.
Yvettinka ver tomu, že nikto nedovolí, aby ti bolo ubližované,
ale musíš to niekomu povedať, dohodni sa tak, aby to zbadal
okože dotyčný/ myslím tým úrady/, treba sa s ními dohodnúť aby konali potajomky,
lebo ak sa to dozvie, že si ho udala bude sa brániť zubami-nechtami,
a bude trvdiť, že si vymýšľaš. Neboj sa tí, čo v tom vedia chodiť
už vedia,ako ti majú pomôcť. Prosím Ťa nedaj sa zneužívať konaj
premyslene, dobre si premysli, ako budeš postupovať, neponáhľaj sa/ keď si toľko vydržala, vydržíš ešte kúsok/. Konaj. Ak budeš
chcieť napíš mi.
Ešte niečo: neviem, ako vychádzaš s mamou, ale nechápem,
prečo si to nevšimla. Píš, kde sa bude dať.

počkaj , nie som bezmocná a ani nemohúca... a nenávidím jedno slovo a slová od neho odvodené... Ľútosť, ľutovať... viem, že to myslíš dobre, ale mne už dnes úrady nepomôžu... možno by pomohli vtedy, dnes si už pomôžem sama... myslím, že už to zvládnem... A mama? Nechcem sa sňou baviť na túto tému, som príliš veľký zbabelec, ktorý má strach... strach z toho, že zistím, že o tom vedela a ... nič nespravila...

Toto považujem za zlomový bod.
Obeť sa často dokáže s pomocou psychológa, či psychiatra so svojou traumou vyrovnať.
No vinník ostáva nepotrestaný.

Dokáže vôbec nejaká žena, dievča udať po rokoch svojho otca?
Berú sa asi ohľady na zvyšok rodiny...
Na to, aby sa neprelomila bariéra mlčania, aby niečo nepreniklo navonok...
Stále je tu prítomný ten druhotný strach.

Hoci sú páchatelia rovnako vinní aj po rokoch a mali by sedieť vo väzení.
Neviem, či sa na takéto zločiny vzťahuje premlčacia doba. Ale pochybujem, že je v našich väzniciach veľa takýchto zločincov...

Mozno si uz tak urobila, neuvazujes o pomoci odbornika - psychoterapeuta, ktory by ti pomohol vyrovnat sa s tvojou traumou ? Rekonstrukcia osobnosti je narocna a je dobre byt v dialogu s niekym kto pomoze niest bremeno, ked je prilis tazke…

presne to si myslim aj ja.

áno prevláda druhotný strach.... prevláda strach z odmietnutia osoby ktorej sa človek zverí.... vieš, rozmýšľala som nad rozhovorom s mamou... sú z môjho pohľadu dve možnosti... 1.) Povedať mame čo sa stalo v detstve- ak o tom vedela, myslím, že by ma to bolelo až príliš... a došla by som o poslednú ilúziu, barličku, oporný bod?Netuším... myslím, že to by som už "nerozchodila"
2.) Povedať to mame- ak o tom nevedela, čo potom.. zaplaviť ju výčitkami.... nechať ju, nech sa obviňuje, tak ako som sa obviňovala ja? Aký "úžitok" by to prinieslo mne? Uľavilo by sa mi? Neviem... Zmenilo by sa niečo? Detstvo mi to nevráti...A je to príliš sebecké...

mám svoju bútľavú vŕbu... a s ňou sa tejto nočnej mory dúfam zbavím...

Tiež som nad tým, či to povedať mame alebo nie, dlho rozmýšľala. Nepýtala som sa, či o tom vedela, alebo nie, netvárila sa príliš prekvapene a len skonštatovala, čo vedela aj dovtedy, t. j. že je otec chorý človek a napomenula ma, prečo som jej to nepovedala skôr. Uistila sa, že som v poriadku a to bolo všetko.
Že či je to sebecké? Možno áno. Nezmenilo to síce nič na tom, čo sa stalo a myslím, že som sa s tým dokázala vyrovnať do takej miery, aby som mohla pokojne žiť. V podstate som dúfala, že by to mohol byť posledný klinec do ich vzťahu. Moja mama má 50 rokov, ešte by sa mohla zaľúbiť a žiť s niekým, kto ju urobí šťastnou. Chcela som jej povedať, aby nehľadela na mňa, či na mojich súrodencov, pretože majetok nie je všetko. Chcela som jej dať krídla a pre seba urobiť poslednú vec, ktorá mi celý život bránila v tom, aby som s ňou mohla rozprávať otvorene. Odvtedy verím, že vždy, keď sa ma opýta na to, ako sa mám, že to myslí úprimne a ja jej môžem povedať čokoľvek. V minulosti som ju nikdy nechcela trápiť, ani zaťažovať svojimi problémami a ako to skončilo? Keď tak nad tým uvažujem, asi moja snaha uchrániť ju, nesebecký čin, viedol k mojim čiernym dňom a nociam. Bola to aj moja vina. Mame moje priznanie neublížilo tak, ako jej partner mne. Všetko je tak ako predtým a v ich vzťahu sa nič nezmenilo, vnašom veľa. Nebudem sa jej pýtať, či o tom vedela vtedy, stačí mi, že vie o tom dnes.

ahoj. Som rada, že si sa zapojila opäť do diskusie... vieš, neviem, či sa niekedy dopracujem k tomu štádiu, ako ty... neviem, či nájdem silu o tom rozprávať s mamou... ja samo o sebe nerada rozprávam... a nie ešte o sebe a o tom, čo som v detstve prežila... neviem, ako si na tom ty, ale môj vzťah s mamou je biedny... bavíme sa o počasí... schovávame sa za nič nehovoriace debaty... napriek tomu neviem... uvidím... možno to chce čas... možno odvahu...

Nenahováram ťa, aby si to urobila hneď a nie som človek, ktorý by rozhodoval za teba. Chcela som ti len povedať, že to nemusí byť sebecké a nesprávne. Viem, že máš pred sebou ešte dlhú cestu, ani ja som si nevedela predstaviť, že jej to niekedy poviem. Nerozprávali sme sa o tom, s nikým som sa o tom poriadne nerozprávala a už ani nechcem. Možno niekde v podvedomí živím svojich démonov a občas mi dosť zavaria, najmä, ak si s niečím neviem rady a cítim sa zle, ale mám pri sebe človeka, ktorý ma ľúbi a pomáha mi vždy, keď ma navštívia. Aj môj vzťah s mamou je biedny, nemám vôbec potrebu ju vyhľadávať a deliť sa s ňou o svoje šťastie, ale toto ja nechcem! Chcem mať aspoň maminu, keď už otca nie. Chcem jej hovoriť, ako sa mám a čo ma trápi a nebaviť sa s ňou len o počasí :-( a o veciach, ktoré pre mňa nič neznamenajú. Chcem sa k nej vrátiť a byť jej dcéra. Občas mi je tak šúto, že má skvelý vzťah s druhým mojim súrodencom, ako si rozumejú a radia, pomáhajú. Chcela by som sa vrátiť do toho kruhu a zdieľať s ňou čas, ktorý nám zostáva.

A určite to chce veľa času, medzi nami to bola posledná prekážka a verím, že bude len lepšie. A Tebe prajem to isté, dá sa naozaj všetko. Dokonca sa rozprávať s mamou o MNE :-) Držím Ti palce a silno Ťa objímam yettinka!

"ľúto" namiesto "šúto"

želám ti, aby sa ti podarilo mať maminu, aby ten vzťah medzi vami bol skutočne taký, ako medzi mamou a dcérou... aby ti nemuselo byť ľúto kvôli inému vzťahu.Ja možno časom nájdem odvahu ... a ty predsa vieš, že mňa do ničoho nedotlačíš...nasilu, ani za mňa nerozhodne niekto iný..nemám tie najlepšie vlastnosti, ale tvrdohlavosť mi naozaj nechýba... aj napriek tomu, že si rozbijem ústa ... Si skvelá mladá dáma, ktorá to bravúrne zvláda...a som si istá, že prekonáš aj ty strašidlá, ktoré občas vyskakujú zo spomienok... ste pri sebe dvaja, dvaja v dobrom, aj v zlom, dvaja, ochotní za seba navzájom dýchať... mám ťa rada Lola:-))

ale to, čo napísal empatik, s tým sa plne stotožňujem

podľa mojich vedomostí existuje aj nejaký obvodný pediater, ktorý má povinnosť hlásiť týranie dieťaťa má to urobiť neodkladne, a to aj v prípade podozrenia, a môže to urobiť písomnou formou priamo prokurátorovi

ďalej existujú úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, kde sa toto oznamuje, a tento úrad je povinný prešetriť rodinné prostredie

myslím si, že možno len také "postrašenie" páchateľa by možno postačilo na to, aby sa stiahol a prestal

z osobných skúseností poznám minimálne dva prípady pohlavného zneužívania detí, kde matka oznámila toto zneužívanie a otcovia (v oboch prípadoch išlo o otcov) boli vzatí do väzby

takže pre všetkých zneužívaných asi niet iného východiska, ak sa nechcú zdôveriť matke, zmieniť sa niekomu inému (triedny učiteľ, obvodný pediater)

pôjdem postupne... pediater... bez doprovodu dospelého ťažko...a vieš, mňa otec nebil..."postrašenie"- nemala som to komu povedať a darmo by som strašila otca, čím a ako...mala som niečo cez desať... nevedela som čo a ako... stále som počula tú jeho vetu... aj tak ti nikto neuverí... a čo sa školy týka, nedokážem si ani dnes predstaviť,že by som dokráčala za učiteľkou a jej niečo také povedala... neviem, ako by som jej povedala že ma zneužíva vlastný otec.... vieš, dnes mám už o dosť rokov viac a nedokázala som to povedať priateľke, ktorú považujem za svoju adoptívnu mamu... dnes to už vie a tak bojujeme spolu, ale trvalo dlho, kým som s niečím ako je zneužívanie vyšla na svetlo a zdôverila sa jej.... a desať rokov je naozaj ťažký vek na riešenie tejto situácie...