Medzi mužom a ženou

Klára Jakuba milovala. Ešte pred pár mesiacmi bola presvedčená, že si tento vzťah dokáže udržať viac od tela. Myslela si, že to tak bude pre oboch najlepšie. Keď dokážu byť obaja „nad vecou“. No nedalo sa to. Klára nikdy nedokázala do niečoho vstúpiť len tak napol.

A tak si to vychutnávala. Naplno. Nechávala po večeroch blúdiť smerom k Jakubovi príjemné myšlienky, občas mu poslala správičku, alebo sa tešila z tých jeho, a celkom sa oddávala chvíľam keď boli spolu. Tie chvíle neboli časté, no o to intenzívnejšie.

Tri štyrikrát do mesiaca spolu odchádzali na jeden deň preč z mesta. Niekam, kde sa mohli v príjemnom prostredí venovať jeden druhému. Klára bola rada, že spolu zostávali vždy celú noc, že kamsi s chvatom po milovaní neutekal, tak ako utekajú románoví milenci. Že po ňom nezostáva niekde prázdna posteľ. Bolo príjemné pri ňom zaspávať a zobúdzať sa spolu s ním. A milovanie nebolo nikdy len tak úchytkom, narýchlo. Nepozerali na hodinky, nepočítali zostávajúce hodiny, či minúty.

Ich stretnutia však neboli len o sexe.

Jakub bol veľmi akčný typ muža. Snažil sa, aby využili každú minútu ich stretnutia. A tak spolu plávali, chodili na dlhé prechádzky, alebo niekde sedeli  pri pohári dobrého vína a rozprávali sa.  Dokázali sa rozprávať celé dlhé hodiny. O všetkom možnom.

Klára milovala ich spoločné večere a raňajky. Bola rada, že napriek jeho stavu, môžu spoločne zažívať aj takéto chvíle.

Tešilo ju, že sa zaujímal o jej život, prácu, spomienky.

A ešte viac to, že sa otváral i on pred ňou. Rozprával rád o svojom živote, deťoch, o mladosti a spomienkach na prvé lásky. A ona ho rada počúvala.

Bola to skutočná blízkosť. Ešte nikdy také niečo nezažila. Tak obojstranne naplnené.

A mala rada aj jeho telo, jeho dotyky, bozky. Jeho náruč. Cítila k nemu zvláštnu nehu.

Cíti ju aj teraz.

Klára sa opäť pozrela oblokom. Búrka už doznievala. Len kdesi v diaľke ešte hrmelo a svetlo bleskov chvíľami osvetlovalo horizont. Otvorila okno a nadýchla sa dažďom presiaknutého vzduchu. Mala tú vôňu rada, ale teraz túžila po tom, aby už zajtra konečne ustal tento týždne trvajúci dážď, aby vyšlo slnko a presušilo trocha múry starého domu a jej bytu. Žiadalo sa jej teplo. A skutočné vône leta.

Mesto bolo tiché a ona si uvedomila, že je už dávno po polnoci.

Myšlienky na Jakuba ju však vťahovali stále viac a viac. Až sa toho trocha bála. Bála sa, že niečo také nemôže trvať večne, hoci by si nič iného neželala.