Stretla som Monču.
Chodíme na rovnakú strednú, triedy máme vedľa seba. Vídame sa denne, pozdravíme sa, usmejeme, len zriedkakedy prehodíme zopár slov. Každá z nás je už niekde inde, máme nové spolužiačky, nové kamarátky, ona aj frajera.
Neviem, prečo som práve dnes začala spomínať, ako sme sa zoznámili.
Monča striedala lavicu za lavicou, kým sa dostala ku mne, potešilo ma, že mám konečne kamošku, len oveľa neskôr som si uvedomila, že sa ocitla v mojej lavici, až keď sa so všetkými ostatnými pohádala, nezniesla sa s nikým. Pri mne zostala dlho, dlhšie, ako som si priala. Zo začiatku bolo fajn, pokecali sme, keď som potrebovala ísť na wecko, pomohla mi, nemusela mamina behať do školy. Stalo sa, že sme išli cez nejakú hodinu, von, pomohla mi do vozíčka, odviezla ma, ak chcel pomôcť niekto iný, rázne ho odmietla, to by nikto nezvládol, iba ona.
Decká sa s ňou niekedy hádali, chceli si to vyskúšať, ale nakoniec to vzdali a tak som bola odkázaná iba na ňu.
Monča sa zabávala ako nikdy, keď videla, ako sa klepem od strachu. Alebo - poprosila som ju, či by mi nepomohla na záchod, musíš vydržať, teraz sa musím učiť. Išli sme na poslednú chvíľu, keď už malo zvoniť, mala som z toho nervy, stalo sa, že nešla vôbec a musela som vydržať až domov, nič príjemné sedieť dve hodiny s plným mechúrom. Mamina vždy hovorila, čo si nezavolala, prišla by som. Ale keď ja som vždy dúfala, že so mnou pôjde, veď niekedy aj išla. Podľa nálady.
Von som chodila rada, bolo to iné ako s mamou. Ale čo mi robila tam, nechcem na to ani myslieť. Raz ma vybrala z vozíka, posadila na múrik pri ihrisku a povedala, prídem za hodinu. Zostala som tam chvíľu sama, absolútne bezmocná, odkázaná na jej milosť, či nemilosť. Jasné, že ma tam nenechala hodinu, ale mohla som to vedieť?
Mala som pocit, že nič jej nespôsobuje väčšiu radosť, ako môj strach, moja bezbrannosť a závislosť na nej. Vymýšľala si rôzne drobnosti, že sme mali niečo na úlohu, o čom som ja nevedela, prihlásila sa za mňa, že chcem odpovedať, aj keď som nechcela, bolo mi trápne prezradiť ju. Na všetko si ani nespomeniem. Hrávali sme sa ako ona chcela, plagáty, servítky, pohľadnice sme si „vymieňali“ tak, že mi pobrala, čo sa jej hodilo, páčilo a mne pohodila, čo nepotrebovala. Nepýtala sa ma na môj názor.
Raz sme sa vrátili z prechádzky, to sme boli asi štvrtáčky a mamina si všimla na mojej šušťáčke vypálenú dierku. Zhrozená sa pýtala, od čoho to mám. Nechcela som Monču prezradiť, ale čo som mala robiť? Bolo jasné, že sama som to nespravila, na chrbát som si nedočiahla. Povedala som pravdu. Monika našla na chodníku zvyšok cigarety a chcela vyskúšať, či ešte horí. Priložila mi ho k bunde, ani som si neuvedomila, aké nebezpečenstvo mi hrozí, kým som nevidela reakciu matky. Tá bola celá vydesená, čo sa mohlo stať, ako ľahko mohla bunda vzbĺknuť, viac ma s ňou von nepustila.
Porozprávala sa s ňou, tá sľubovala, že to viac neurobí, no mamina jej prestala dôverovať. Ja som to s ňou pretrpela ešte niekoľko mesiacov v jedenej lavici, ale na začiatku nového školského roku, som požiadala triednu, aby ju presadila, že s ňou už nechcem sedieť.
To ste mali vidieť ten cirkus, ako na mňa vyskočila, aká som ja nevďačná, ako mi ona pomáhala, starala sa o mňa, bola úplne nepríčetná, myslela som, že mi to nikdy neodpustí.
Nebavila sa so mnou, zazerala, ale uľavilo sa mi. Prestala ma deptať svojimi výmyslami, vedela som, že mi už nepomôže, ale ani neublíži. Keď som potrebovala na wecko alebo sme sa niekam sťahovali, zavolala som mamine, bývali sme kúsok od školy.
Komentáre
citam,
zmena...
Mne to príde ako taká nenápadná šikana