Stará žena vstane, otvorí oblok, naučeným pohybom pretočí žalúzie, pustí do izby viac svetla.
Vyberie sa na WC, do kúpeľne, on už sedí v kuchyni za stolom a lyžičkou mieša čaj vo veľkom porcelánovom hrnčeku. Cinká celú večnosť a akoby nebol dostatočne rozmiešaný a vychladnutý, pred každým dúškom zakrúži šálkou v ruke, dobre, že mu nevyšplechne na stôl.
Ako neznáša tieto jeho rituály!
Umyje sa, oblečie, prisadne ku stolu a on ešte stále mieša a hlasito chlípe čaj!
Pritiahne si svoj, varí jej ho každé ráno. Zo zotrvačnosti. Nie, žeby jej tým robil nejakú láskavosť.
Je to stroj, automat, vykonáva naučené pohyby.
Nestojí mu o to, pokojne by si ho urobila sama.
Čo by dala za to, keby tu už nebol a v kľude by sa naraňajkovala.
Ale nie. On musí pri raňajkách nahlas komentovať aktuálne politické udalosti, číta po xtýkrát včerajšie noviny, čerstvé poštárka prinesie okolo obeda. Nadáva na vládu, na ceny, na dopravu, z každej informácie vyberá to negatívne. Často zle prečíta nadpis, prekrúti celý článok a hlása bludy. Neberie ho vážne, prečíta si radšej sama, niekedy ho víťazoslávne opravuje, ako zasa všetko domotal, inokedy mávne rukou, myslí si svoje.
Konečne zatvára noviny, pýta sa, čo treba kúpiť.
No čo asi?! Jej stačí chlieb.
Aj tak si kúpi tie svoje klobásečky a slaninku, to mu kázať nemusí. A čokolády.
Odkedy sa preriekla, že mu ich našla v skrinke s oblečením, schováva si ich v pivnici a chodí maškrtiť, keď vynáša smeti. Ako by mu ich ona nedopriala. Alebo snáď závidela. Nech sa s nimi zadrhne, neznáša len to schovávanie, zatajovanie a hlavne, keď sa hrá, že nemá rád sladkosti. Najmä na návšteve.
„To ja nebudem. Ďakujem. Nemám rád sladké.“
Ide ju pretrhnúť od zlosti, ale nepovie nič, nechce ho zhadzovať.
Odvtedy, čo sa spýta, čo treba kúpiť, uplynie ešte veľa času.
Začne sa obliekať, ide na záchod, umyje si ruky. Oblečie si spodky, tielko, tričko s krátkym rukávom, uviaže si ľadvinový pás, nohavice, košeľu, znova ide na záchod. Umyje si ruky, pokračuje. Sveter, vetrovka, šál, čapica, riadne sa pozapína, pritom vôbec nie je zima.
S odporom sa pozerá, ako na seba navlieka jednotlivé vrstvy, vždy ju rozčuľovalo, že sa oblieka podľa kalendára, nie podľa počasia. Potom sa potí ako somár v kufri. Ale nech. Dobre mu tak. Lenže kto to bude prať? Zasa len ona. Nenechá ho chodiť v tých smradľavých prepotených handrách.
Keď berie do rúk igelitky, vydýchne si, teraz snáď naozaj odíde.
Zopárkrát sa pre niečo vráti, ale vzápätí sa dvere prudko zabuchnú, je preč.
S úľavou si vydýchne, môže začať variť, nebude sa jej motať po kuchyni. Neznáša, keď sa rozkročí pri okne, ruky si dá vbok a čumí. Zavadzia, keď ide do chladničky, obchádza ho, keď chce niečo vyhodiť a svetla tiež nie je nazvyš, tieni jej.
Chvíľu si vychutnáva pohodu, čistí si zeleninu do polievky, mäso pokrája na kocky, osmaží na cibuľke, okorení, podleje vodou, kým sa dusí, nakrája zemiaky, dá variť, nikto jej nepripomína, či ich nezabudla osoliť. Polievka rozvoniava, ešte uvarí rezance a obed je hotový.
„Kde ten dedo toľko trčí. Veď išiel len pre chleba.“
Ona zatiaľ obed navarila a jeho nikde. Ten chlieb by už aj upiekla a štyri razy sa z obchodu vrátila, ale on sa motká, určite postretal známych a o chorobách rečnia, iné si nezačnú. Zase bude mať s čím ísť k doktorovi, hneď má všetky príznaky.
Má po nálade. Teraz aby ho čakala s obedom, vychladne, bude mu to zohrievať.
„Najem sa. Nebudem ho čakať. Ale potom budem na dvakrát riad umývať?“
Čert aby ho zobral.
Komentáre
niektorí starší muži sú naozaj takí nemožní
Ja som sa musela pri čítaní tejto časti usmievať
Veľmi sa mi to páči
:)
Poznala som ho
Gabika, myslím, že by sa nás takých našlo viac
Podarilo sa Ti veľmi farebne vykresliť charakter hrdinu príbehu :-)
gabika
pekný a úplne plynulý opis . sedí na krásny kľudný dôchodcovský vek , kedy sa už neoplatí nič zmeniť len sa prispôsobiť .