Medzi mužom a ženou

Nikdy predtým nepripúšťala možnosť, že by sa stala milenkou ženatého muža. Nedokázala si predstaviť pocity ženy, ktorá sa o svojho priateľa musí deliť s inou ženou. Odsudzovala neveru v akejkoľvek podobe.

Sama na svojej koži kedysi pocítila, aké to je, keď muž podvedie. A pre neveru skončilo i jej manželstvo.

Jakub bol priamy. Hneď na prvom stretnutí jej povedal, čo hľadá a čo vo svojom živote meniť nebude. Rozprával jej o svojom živote, o rodine, ktorá pre neho bola mimoriadne dôležitá a o svojej žene, ktorú miloval. O žene, ktorá je ťažko a nevyliečiteľne chorá, a ktorej choroba sa stala prekážkou ich intímnemu životu.

Nehľadal v mileneckom vzťahu úlet z každodennosti, ani si ním nechcel spestrovať svoj život. Hľadal v paralelnom vzťahu naplnenie svojich túžob.

Nezraňoval.

A Klára necítila vinu. Ani najmenšie výčitky neťažili jej svedomie. To bolo pre ňu najdôležitejšie. Nedokázala by žiť s pocitom, že niekomu vedome ubližuje.

Bola to čistá hra. Obaja dobre vedeli, kde sú hranice, za ktoré nemožno vkročiť.

Pre Kláru, ktorá sa už dávno zžila so svojou samotou, nebolo ťažké vstúpiť do tejto hry. Všetko to išlo tak rýchlo a nečakane rýchlo. A vstúpiť do tohto vzťahu bolo oveľa jednoduchšie, ako si kedy predstavovala.

Navyše bola Klára presvedčená, že by už aj tak nenašla v sebe silu s niekým žiť. Že by k sebe nedokázala vpustiť niekoho na plný úväzok. Už pridlho žila sama. Zvykla si na svoju nezávislosť a slobodu, ktoré potrebovala k životu.

Klára sa s Jakubom cítila šťastná. To šťastie sa v nej z týždňa na týždeň násobilo. Vnímala, ako narastá ich vzájomnú blízkosť.

Tešila sa na stretnutia s ním. Na každé jedno. I tie celkom  krátke, keď sa len tak, ruka v ruke prechádzali parkom, alebo sedeli niekde na káve.

No stále v sebe nedokázala premostiť tie dva odlišné svety, v ktorých žili.

Klára zapla lampu a očami pohladila predmety v miestnosti. Mala svoj malý byt rada. Hoci veci v ňom neboli nové a už vôbec nie moderné. Mala rada starý veľký stôl prikrytý damaškovým obrusom, police plné kníh, písací stôl, ktorý si určite pamätá mnohých majiteľov. Na stenách fotografie a pár obrázkov, ktoré maľoval jeden z jej predkov. A kvety. Tie boli všade. Kvety milovala.

Nikdy nemala peňazí nazvyš. Ani teraz, keď už boli synovia mimo domova.

Stále plátala staré dlhy a nezostávalo jej na radosti, ktoré by si rada dožičila. Ale nespokojná nebola. Mala všetko, čo k životu potrebovala. Tešila sa zo svojej práce a žila si taký celkom obyčajný život.

Nepozvala k sebe Jakuba ešte ani raz. Hoci už stál toľkokrát pred ich domom.

Mala pocit, že by ju ľutoval. Že by mal potrebu pomáhať jej ešte viac, ako to robí teraz.

Tam kdesi, pred prahom do jej bytu, bola tá pomyselná priepasť medzi nimi. Neprekročiteľná.

Priepasť medzi mužom milionárom a celkom obyčajnou ženou, ktorá k radosti zo života peniaze nikdy veľmi nepotrebovala