Medzi mužom a ženou

je mi tak blízky... :(

a Joahnnie... páčilo sa mi to veľmi..

aj keď takéto príbehy by nemali byť blízke nikomu...nemali by byť vôbec

sa už nebudeš najbližších 20 - 30 rokov musieť vysporiadávať s takýmito zážitkami... a keď ano tak verím, že sa Ti podarí uložiť ďaľšiu jazvu na Tvojej duši na miesto kde nebude vykúkať a rušiť ...ľúbim ťa ...ale to vieš zlatko.

(bola som doteraz mimo netu) - a musím povedať, že stratiť v tvojom veku človeka, ktorého si mala rada, to je rana na celý život. Aj tak to veľmi statočne znášaš. Len, vieš, rozmýšľala som ešte nad tým, či sa ten tvoj emácky priateĺľ príliš nezahrával. Nielen s myšliekou na samovraždu, ale aj s tvojimi citmi. Tiež mi vyvstáva otázka (prepáč, že sa ťa na to pýtam ale je to o Emo, tak dúfam, že je aj iné vysvetlenie tvojho príbehu) - koľko je tu fikcie a koľko skutočne reálne prežitého. Veď ty sama si kdesi pri prvých vstupných komentoch písala, že je to aj s fikciou aj s reálom.

A v tvojom príbehu vidím ešte niečo. Doniesla si do blogzinu veľmi silný motív smrti, akéhosi emácko-pankáčského Rómea a Júliu. Stale sa čudujem nad tým, že čosi takéto napísalo pätnásťročné dievčatko...

...k zemi...idem dakam do kanálov hľadať stratené roky :)

...super, super, super....k článku...zimomriavky som mal....

...a tak veru, človek si uvedomí aké malichernosti celý život rieši, až keď si číta takéto príbehy...

treba žiť, milovať a ešte si to aj vážiť

:-)

lenže život je, aký je, a preto takéto príbehy bohužiaľ budú, a bohužiaľ budú nejednému človeku blízke...
joah, celý príbeh si vyrozprávala veľmi zručne, úsporne a pôsobivo.. osobitne ma oslovilo, ako si vtesnala celú jeho tragiku do troch skoro holých viet:
"Pohreb bol o tri dni. Bolo nás málo. A všetci sme plakali."
tri vety, tri zaklopania osudu, závan smrti a bolesť...

ale to vykalkulovane preskakovanie mi vazne lezie na nervy - to uz nie su ani zname "mam pravo na publikaciu toho isteho kazdych 6 hodin" - co, zacneme sa vsetci preskakovat?

iné účty si vybavujte prosím na inom mieste...
ak nemá čo povedať k téme článku, ďakujem vám za návštevu.

hádam nejdeš editovať ešte aj komenty? :)))

ktory vyzadujes od ostatnych blogerov, je treba myslim prejavit aj v praxi voci nim, nielen v retorickej rovine, inak tu k reciprocite cosi chyba.

zvláštne, že v pondelok ráno nikto neprotestoval proti tomu, že sa na titulke objavil článok monami, ktorý už bol publikovaný v sobotu...

tebou namietnuty pripad monami je pripad republikacie uz zverejneneho clanku s odstupom 6 hodin, ktory praktizujes bezne a voci ktoremu uz nikto nenamieta. tento clanok bol publikovany nieco po siedmej, a opat republikovany 9.15, takze si nepockal ani obligatornych 6 hodin, ktorymi si kedysi zvykol argumentovat pri republikacii tak, ze s rovnakym odstupom, v akom jeden autor publikuje dva clanky, ty publikujes jeden.

ucty si nevybavujem, proti podobnej praci nametam. vsetkym pekny den.

a čo sa týka článku publikovaného na blogzine dnes po siedmej, ten nebol republikovaný, ale si po dohode s Račanom zamenil na titulke miesto s jeho článkom. ostatné články zostali na titulke tam, kde boli.

a hogo..za dakujem sa nenajem..oplať mi návštevu troma..:)))))

používal som ju v čase, keď blog.sk bežal na starom železe, kedy sa bežne stávalo, že pri väčšom zaťažení servera sa na titulke pravda.sk neaktualizovali odkazy na práve publikované články.. ak bolo tých výpadkov mnoho a výrazne ovplyvnili dostupnosť môjho článku, vtedy som ho publikoval znova...
po výmene železa, ktorú uskutočnila singularity, s.r.o., k takýmto výpadkom už prakticky nedochádza, a od tej doby republikáciu nepoužívam.

Láska dvoch žien Mikymu nestačila. Ak mala matka len jeho, musel aj jej spôsobiť obrovskú bolesť. Strašné ....., mám zimomriavky.

každý, kto má s myšlienkami na samovraždu (osobnú) skúsenosť, vie, že práve vedomie, že samovražda by spôsobila hlbokú bolesť blízkym ľuďom, je častou tou poslednou bariérou, ktorá stojí v ceste samovražednému činu...
preto by ma osobitne zaujímalo, kedy, za akých okolností, pričinením akých pohnútok, táto bariéra padne a myšlienky sa zmenia v čin...

že hlavne nábožensky založení ľudia veria v nebo. Na druhej strane, siahnuť si na život je v náboženskom ponímaní obrovský hriech. Miky sa chcel dostať do neba, tak neviem sa vžiť do jeho myšlienkových pochodov. No, možno neveril v Boha a mal svoje nebo. Ale aj tak choroby duše sú oveľa strašnejšie, ako choroby tela.

a Miky sám vôbec nemusel vyznávať kresťanskú vieru ani jej hodnoty...
s tým, že choroby duše môžu byť omnoho strašnejšie než choroby tela, súhlasím...

väčšina z toho je naozaj reálne prežitá...za fikciu je možné považovať iba prvé stretnutie (ktoré sa konalo za iných, ale podobných okolností) a potom ten rozhovor na úplnom konci medzi Eliz a Martinom. Ten sa taktiež odohral, ale za iných okolností...
Môj Emácky priateľ sa naozaj zahrával, s čím všetkým tak to už naozaj neviem...myslím, teda dúfam, že so mnou to nemalo nič spoločného...
obrovskú bolesť to spôsobilo nám všetkým, ktorí sme ho poznali, pretože medzi priateľmi to bol naozaj veľmi zábavný človek...preto nikto z nás nepochopil, prečo sa to stalo a nepochopíme to nikdy...možno ho zničila samota, ktorá nebola až taká veľká, ale niečo mu vzala....

ja som len takouto úvahou chcela dostať pod pokrievku jeho ponímania neba. Ja sama v kresťanské nebo neverím.
Joahnnie fandím a moje sympatie má i jej mamina.

za sympatie margaretka..

odišiel niekto, koho som milovala... Musí to byť strašné, pretože vieš, že so smrťou niet žiadnej dohody, nepresvedčíš ju, aby ti vrátila milovaného človeka aspoň na jeden deň... Smrť je posledná bodka za poslednou vetou. A veru sa chvejem pri pomyslení, žeby som takto mala prísť o toho, koho ľúbim. Aby odišiel sám a ešte k tomu dobrovolne. Dievčatko, muselo to byť ťažké... Dúfam, že si to prekonala.

tomu, že si sa svojou úvahou chcela dostať pod pokrievku Mikyho ponímania neba, rozumiem, a tiež ma jeho ponímanie zaujíma.. tak, ako ma zaujíma pozadie a motívy jeho činu...

ja som to prekonala, iste bol to problém, ale nie je nič s čím sa s trochou snahy nedá zmieriť...sú isté veci, s ktorými nič iné spraviť nevieme...jednoducho sa s nimi musíme zmieriť a prekonať to, aby sme sa nedostali na úplne dno...ja som sa na dno nedostala, pretože s mojím spôsobom myslenia je to trochu ináč...iste je to zložité, ale čo nie je..chápem veci v iných súvislostiach a preto ľahšie prekonávam takéto situácie... len si nemysli, že mám totálne všetko na háku, pretože nemám, len som vychovaná odlišným spôsobom....

dosledku aj toto - a tá filozofia ,,mať všetko n háku" tiež má niečo do seba, aspoň človek nie je tak zraniteĺný.

Máš asi skvelú maminu a ocina, čo stáli pri tebe. Ale niečo človek musí stroviť aj sám. Vieš, mnohí na mladých nadávajú. Ja obdivujem ich schopnosť všetko prekonať a ísť ďalej. Aj tú tvoju...

Joahnnie je skvelé dievča, priznám sa, že o tej tragédii čo ju postretla sme sa dozvedeli o dosť neskôr, na otázku ako sa má jej priateľ som poväčšine dostala odpoveď nechaj to tak mama.. myslela som , že to skončilo, netušila som že takto, Joahnnie má povahu dosť zvláštnu, je veľmi citlivá a niekedy svoju citlivosť schováva za tvrdosť, dokáže veľmi rýchlo potlačiť všetko zlé do úzadia a potom to hodí do poviedky , veľakrát keď sme jej niečo prikázali nahnevala sa, síce urobila to ale v poviedke sme boli v nemilosti.. :-)) tým sa dosť ventiluje či sme skvelí rodičia neviem, ale myslím, že dávame všetko tak aby naše dietky dávali zase svojim dietkam..

čo platí viac:
. že smutných a depresívnych ľudí priťahuje emo-(sub)kultúra?
alebo
. že emo-(sub)kultúra robí z emákov smutných a depresívnych ľudí???

hodiť svoje city do poviedky - veĺmi dobre poznám. A veľmi mi to pomáha. Vlastne už od školských čias bol´mojou najobľúbenejšou bútľavou vŕbou papier a pero. Naučila som sa, že sa dá vypísať absolutne zo všetkého, dokonca aj z toho, čo by inak človeka uplne položilo na lopatky.

co s tím, hm??? ;)

Čože by si to bol za čerta, keby tvoje písanie nevyvrátilo ostatných na lopatky? Potom by si sa musel zaradiť medzi väčšinový priemer a to Luciferovi pomocníci nemajú v láske, ba práve naopak, to ich strašne žerie. Presne pre to si radšej nechávajú aj hlavy rezať, veď vedia, že z každej jednej odrezanej vyrastú dve ďalšie, čo budú riadne trčať z davu...

neviem, kde mi tá jedna stojí.. čo by som si počal s dvomi, hmmm??? ;)

:-)

len ono to vždy akosi naopak vypáli.. a tak je to od najmenšieho mala.. nanešťastie nemám šťastie na šťastie.. :(((

vtom, že potom musíš mať srdce ako nafukovací balón, prikladáš, prikladáš, až kým nepraskne. A jediným tvojím šťastím je nejaká Rozprávkarka, ktorej sa ulúti tých tvojich nadrobno rozlietaných kúskov a lepí ich dokopy. Lenže zároveň je to nešťastie v šťatí, lebo keď ho máš zlepené, tak zas prikladáš, prikladáš, prikladáš, až kým znovu nepraskne...

len Ty vravíš "prikladáš, prikladáš, až kým (balón) nepraskne", a on tomu vravel že "inflation & deflation"...

čerti patria medzi pekelné bytosti, nie ľudské...
A on sa nám tu zrazu predstavuje ako obyčajný človiečik...

posadím sa do hojdačky a budem sa vyhrievať a ty si zatiaľ plň srdce kým chceš, až bude praskať, daj mi vedieť, OKI?

z dvoch ponúkaných možností, by som sa priklonila k tej prvej...(smutných a depresívnych ľudí priťahuje Emo..), ale potom som si nechala prebehnúť hlavou všetkých mojich Emo priateľov a myslím, že to ani zďaleka tak nie je...
moji Emo priatelia sú večne veselí a vtipní ľudia, nemajú sklony byť smutní pre malichernosti, ani plakať, ani ja neviem, čo ďalšie bolo natárané o Emákoch...jasné, občas majú depky, ale kto nemá (Miky bol tak trochu depresívnejší typ:)...kto nikdy nezažil človeka, ktorý o sebe hovorí ako o Emo na vlastnej koži, nemá právo o nich povedať ani slovo, všetci však kašlú na to a takto vznikajú mýty o rezaní sa do rúk, depresiách, plači a neustálom smútku...takto nám po svete behá kopa Emo "pózerov", ktorí berú Emo ako módny štýl a nie ako štýl hudby, čo je podľa mňa to prvoradé...
mám taký silný pocit, že sa do nich všetci obúvajú preto, lebo sú iní... (myslím tým pravých Emákov, ktorí vedia, že je to o emóciach a hudbe...) nevedeli kam sa zaradiť, mali pocit, že nikam nepatria a tak sa zaradili k skupine ľudí, ktorí mali rovanké pocit...niektorí z nich o sebe ani nepovedia, že sú Emo, pretože to tak jednoducho je a je im jedno, kto to vie a nevie...a tak by to podľa mňa malo byť...

. stránky usilujúce sa o nezaujaté vymedzenie emo
. stránky píšuce o emo výsmešne alebo útočne
. stránky emo a jeho prejavy obhajujúce
nepodarilo sa mi nájsť také stránky, kde by emo nebolo konfrontované s inými subkultúrami alebo s väčšinovou kultúrou, kde by som získal info nezaťažené predsudkami a mýtmi o emo.
preto si myslím, že by bolo super, keby sa niekto (Ty?) pokúsil predstaviť emo a emákov cez príbeh, v ktorom by vystupovali vo svojom prirodzenom prostredí, sami za seba, a nie ako obhajcovia svojej hudby a svojho životného štýlu...

Pacil sa mi otvoreny sposob pisania , aj cele ponatie pribehu .
Nech sa ti dari pisat .

Som veľmi, veľmi pyšná, že Joahnnie poznám osobne už dávno. Som šťastná, že ju baví písanie. Zovšeobecním: v dnešnej dobe - uponáhľanej, keď najčastejšou frázou "dospelákov" je "nemám čas", keď najväčšou zábavou "tínedžerov" je počítač alebo televízor sa nájdu aj "tínedžeri", ktorí sa chcú podeliť o svoje pocity aj písaným slovom. Chce to veľkú odvahu zverejniť svoje pocity, aj keď vo vymyslenom príbehu, odhaliť kúsok svojho ja. Tento príbej je naozaj veľmi krehký, nežný a pre mňa (ignorant opisov čohokoľvek) čitateľný :-) Verím, že Joahnnie neznechutia jednotlivci s negatívnou spätnou väzbou, veď bez nich by sme sa neposúvali ďalej, keby oni vedeli ako nám vlastne pomáhajú :-) Tak J. držím palce.

sa nádejám, že nabudúce tam už nájdem aj nejaký článok.. :)