„Mám päťdesiat korún,“ tešila sa Lola v mysli hopkajúc do školy.
Vypadli jej otcovi z vrecka, keď bezvládne ožratý ležal na gauči.
Zaslúžim si ich, za to, čo robí. Vôbec nemusím mať výčitky svedomia.
„Veď som výborná žiačka a doma upracem, mame pomôžem, vodu nanosím, drevo rúbať neviem, ale keď vyrastiem,
možno aj to,“ ubezpečovala sa Lola o svojom práve na nájdený obnoštek peňazí, ktoré si prisvojila.
Keď šla okolo rohového obchodu v blízkosti školy, kam občas so spolužiačkou po vyučovaní zaskočili, nahliadla
cez zamrežované dvere do vnútra a očami pregĺgajúc prechádzala všetkými sladkosťami, ktoré mala rada.
Nebolo ich veľa, najradšej žuvala Pedro žuvačky a skôr sa tešila na to, ako si Katka niečo vyberie a ona to bude môcť zaplatiť.
Taký pocit slobody už dávno nezažila. Pomsta a zadosťučinenie v jednom. Ani sama tomu nerozumela.
Prečo jej zrazu bolo tak veselo? Veď okradla otca a nechcela sa cítiť vinná.
„Odkiaľ máš toľko peňazí?“ čudovala sa Katka.
Lola vedela, že bude pôsobiť podozrivo, starých rodičov predsa nemá a vreckové nikdy nedostávala.
„Mmmm, otec mi dal, vraj za jednotky,“ snažila sa Lola utíšiť Katkinu zvedavosť.
Jej otca nepoznala, nebývali v jednom meste, nemala si to ani ako overiť.
Lole jej nevinné klamstvo prešlo a Katka sa už viac nepýtala.
To poobedie im bolo skvele.
Dali si malinovku a Lola sa išla užuvať k smrti. Zmrzlina na námestí a ešte kopec peniažtekov vo vrecku.
Niee, neminie všetko naraz, chce si svoju slobodu užívať čo najdlhšie, aj keď... kotúľali sa veru veľmi rýchlo.
No vôbec jej to nevadilo, tešili sa a smiali spolu s Katkou. Až kým...
Zatvorila za sebou dvere. Ležal chrbtom ku nej.
Cez veľký kuchynský stôl naňho skoro vôbec nevidela. Ani nechcela.
Bolo počuť len odfukovanie a cítiť alkoholové výpary, kuchyňa plná múch.
Vošla do izby. Potichu, aby ho nezobudila.
Prezliekla sa a chcela vyjsť von, na dvor, keď v tom začula príkaz:
„Lola, poď sem!!!“ zaznel chrapľavý hrubý hlas.
„Idem von, oco, čo chceš?“ opýtala sa.
„Poď, nech ti dám... veď vieš čo,“ jeho tvárou sa roztiahol úškrn, ktorý poznala.
„Teraz nie, nechcem, neskôr,“ v rýchlosti odvetila a vybehla von.
Utiekla mu.
Bolo teplo, dalo sa zostať, až kým sa mama nevráti s mladším bračekom domov.
Spoločnosť jej robila len mačka a mravce pod stromom, šla sa prejsť.
Kým kráčala kostolnou ulicou zakliesnenou konármi stromov,
po lícach sa jej rinuli potôčiky bezmocnosti.
Nevedela, čo má robiť.
Bola sama so svojim tajomstvom. vo vrecku jej štrngali mince, ktoré ušetrila.
Vzala ich so sebou, možno práve teraz prehľadáva aj jej veci, aby mal dosť, nielen jej...
Komentáre
.
neznie to uplne najneincestovejsie
:-((