Valér Sičák vyšiel z domu a zamieril dole ulicou do mesta.
Odkedy sa presťahovali do tohto mestečka, v čase, keď ich dcéra mala asi pol roka, začal chodievať na nákup k starožitníkovi.
Starožitník sa od včasného rána do neskorých večerných hodín zdržiaval v malom obchodíku, zriadenom v prednej časti meštianskeho domu, otočenému k historickému námestiu zvanému korzo. Korzo tvorili dva rady starých meštianskych domov aj s kostolom a parkom uprostred.
Starožitník sa zapodieval predajom potravín, zeleniny a vína, a pozorovaním zákazníkov. A tých sa mu v obchode počas niekoľkých rokov premlelo úctyhodné množstvo. Starožitník sa v pozorovaní ľudí vycibril natoľko, že čochvíľa vedel podľa spôsobu chôdze alebo pozdravu rozpoznať, s kým bude mať tú česť.
Po záverečnej zostával stále v obchode a okrem rôznych peňažných výkazov si zapisoval aj svoje pozorovania.
So zápiskami, ktoré miestami nadobúdali umeleckú podobu, sa občas, pri víne, zveril aj svojim priateľom.
Najdôležitejšie však preňho bolo to, že všetci s dôverou navštevovali jeho obchod.
Obchodníkov dom na korze bol dedičstvom jeho ženy po rodičoch a starožitník mohol byť naň právom hrdý. Mohutné obdĺžnikové drevené dvere s preskleným štítom, ktoré obchodník nechával počas predaja otvorené, boli umiestnené v pravej časti fasády domu, ktorú starožitník - amatér podrobil vlastnoručnej maliarskej úprave. Päť okien, lemovaných plochými svetlozelenými šambránami, rozdeľovala jednoduchá rímsa na tri horné a dve dolné, ozdobené papierovými kvetinkami nalepenými na okenných sklách vedno s nápisom - Dobrá gazdinka na nič nezabudne.
Horné okná skrášľovali takisto svetlozelené, pôvodné kvetinové štukové ornamenty a spolu s plochými pilastrami so zdobenými hlavicami, ktorým starožitník prisúdil rovnakú - svetlozelenú farbu a ktoré lemovali bránu a horné okno nad ňou, živo kontrastovali od ostatnej - tmavozelenej maľovky. Ani dvere obchodíka svojou rezbárskou výzdobou v ničom nezaostávali za vchodom na faru, ktorá stála hneď vedľa, o stenu, a v rade domov na námestí patrili medzi najkrajšie.
Oproti stál kostol a aj v nedeľu, po omši, a isto aj pred ňou, sa do obchodíka dalo zájsť na malý nákup alebo pivo, čo zasa sužovalo predstavenstvo farnosti, bývajúce v tesnom susedstve. Pána dekana a kaplánov poriadne trápil otvorený obchod a jeho rozptyľujúci vplyv na farníkov počas omše a sviatkov. Ľudia vskutku - akoby ich priťahoval magnetom - vstupovali rovno z chrámu do krámu. A tak nedeľný predaj nepriniesol obchodníkovi, pravda okrem zárobku, očakávané potešenie. Nezhody s najbližšími susedmi starožitníka mrzeli, lebo - on mal predsa všetkých ľudí zo srdca rád.
Za bránou sa v útrobách samotného domu ukrýval širší dufart - murovaný podchod - málo osvetlený a chladný vstupný priestor, kde obchodník predával zeleninu.
Zo širokého dufartu, kde by mohlo pokojne parkovať auto, sa predným vchodom vchádzalo do samotného obchodu - miestnosti s trámovou povalou, z ktorej visel mosadzný zvonček. Po celej dĺžke skliepka a jeho pravej strane sa ťahal drevený pult s radmi priečinkov zaplnených tovarom. Za bočným vyklápacím pultíkom bol malý pomocný sklad, oblepený zo všetkých strán zožltnutými obrázkami z erotického kalendára. Tu mal obchodník svoju kanceláriu. Tu spriadal svoje najodvážnejšie plány a tu počas dňa prijímal aj svojich mimoriadnych zákazníkov.
V dufarte, za malým stolom, okrem nedele, zvykla predávať starožitníkova žena, v zime zababušená do hrubej, prešívanej žltohnedej robotníckej bundy, a v prestávkach medzi obsluhovaním čítala knihu. Bola vzdelaná. Po práci vypomáhala manželovi s predajom a k zákazníkom bývala milá.
V prvých rokoch, rokoch neobyčajného obratu, vypomáhali obchodníkovi aj jedna či dve predavačky.
Z úradu práce sa ich tu vystriedalo niekoľko. Napriek tomu si obchodník dával záležať, aby boli pracovité, slušné a pohľadné. Zvykli sa obliekať do obtiahnutých džínsov a úzkych pohodlných tričiek s hlbokým výstrihom. Obchodník sa k nim v čase svojej konjunktúry snažil správať milo a pozorne. A ony ho zatým rady zasväcovali do svojich - všelijakých, prevažne ženských peripetií, ktoré starožitník neskôr premieňal na výnimočné príbehy vo svojich zápiskoch. Po práci predavačkám doprial aj spoločnosť svojich stálych priateľov, pohár vína, obložený chlebíček či pozvanie na koncoročnú oslavu, ktorá sa zvykla konať na Štefana - v najväčšej, takmer prázdnej, starým kachľovcom a dychom návštevníkov slabo vyhriatej miestnosti chátrajúceho poschodia. Vystupovalo sa naň z dufartu zadným točitým schodiskom cez krátku priečnu pavlač.
Starožitník poschodie takmer nevyužíval a jeho dávnu slávu pripomínali len - zubom času málo poznačené masívne drevené dvere a lunetové klenby v izbách. V časoch zimy, fujavice a v chlade nevykúrených múrov, boli dievčatá pre vymrznutých oslavujúcich družnými spoločníčkami. I keď vydaté, zakrútené do hrubých vetroviek vedeli pošpásovať, smiali sa na bársčom a aj si spoločne so starožitníkovou ženou zanôtili; a vôbec - dodávali obchodníkovi pocit, že má vo svojom kšefte okrem seba aj v predavačkách aké-také spoľahnutie. Po tom, ako sa do mesta nasťahovala konkurencia a nastali suchšie roky, keď obchodník zistil, ako ho všetci okrádajú, ich do poslednej vyhodil.
V starom dome sa ale nachádzala ešte jedna miestnosť, ktorú starožitník s láskou opatroval.
Za pomocným skladom, cez látkový záves, sa vchádzalo do alkovne - zadnej, málo vetranej, a v lete príjemne chladnej štvorcovej miestnosti bez okien s klenutým stropom. V poloprázdnej, tmavej miestnosti, uprostred ktorej stál obšúchaný tmavý starožitný stôl a štyri stoličky s vyblednutým čalúnením, bola jedna stena pokrytá rôznymi starými obrazmi.
V strede stropu visel kovový päťramenný luster.
Bola to najveľkolepejšia miestnosť domu.
Bolo to samotné starožitníctvo.
Komentáre
Kamelia,
to point
ktoré perličky máš na mysli :) ?
a ktoré makké i:)?
Ty si tiež záhadná, bodka :)