Medzi mužom a ženou

paste sa mi zatvaraju do tazkych olovenych guli...

Mne sa to ani veriť nechce. To nebol otec, to nebol chlap, to nebol človek....Bola to akási karikatúra satanského satyra sexu.

neviem, chcem ti napísať, ale nejako mi dosli slová...čo k tvojmu konštatovaniu viac dodať?

môžeš veriť... a ten človek mi je otcom...

po tom vsetkom ho tak volas? Otec???
A zijes s nim stale v jednom byte, ci asi uz nie ?
Ako mohlo byt okolie take nevsimave a zvlast Tvoja mama...je mi smutno, zaroven mam chut kricat, nadavat niekomu, zatriast nim, PRECO Ti znicili detstvo, preco si nemohla zit a snivat ako ine dievcata v Tvojom veku, preco si si musela tolko vytrpiet???

otcom ho už dávno nevolám... neoslovujem ho... neštandartné vzťahy... a nie, už nebývam doma... .
Na otázku Prečo, odpoveď nepoznám... a neviem, či ju budem niekedy poznať....

Možno preto, že niečo podobné zažila aj moja dobrá priateľka. Lenže ona sa vďaka podpore rodiny vyhla sexuálnemu zneužitiu. Mala šesť, sedem rokov, keď sa okolo nej začal krútiť jej vlastný strýko. Chodieval po ňu na pieskovisko, kupoval jej čokoládu. Keď to prišlo do štádia, že s ňou chcel byť sám a začal s prvými pokusmi o telesné dotyky, tak to mojej priateĺke prišlo okamžite divné a nevedela, čo s tým, či je to normálne, či nie. Mala dvoch starších bratov, s jedným z nich mala vynikajúci, dôverný vzťah. Vždy večer, keď išla spať, mu vliezla do postele, lebo sa bála tmy. A tam mu rozprávala, čo sa jej počas dňa stalo. Tak sa brat dozvedel aj o čudných strýkových pokusoch. Upozornil na to druhého brata. Nezaťažili tým problémom svojich rodičov,a le so strýkom si to vybavili sami. Proste mu dali riadnu nakladačku. A on už odvedy prestal obťažovať ich sestru.

Tvoj príbeh mi pripadá divný presne v tomto bode. V dobe puberty mávajú predsa dievčatá úzke priateľské vzťahy, s kamarátkami, súrodencami... To sa nenašiel nikto, komu by si celkom na začiatku mohla povedať: deje sa mi niečo čudné? Ešte pred tým, než sa to stalo?
Nechcem ťa tým nejako znevážiť, ale verím, že pred takýmito vecami je možnosť úteku skôr, než sa stanú. Len treba zavčasu rozoznať varovné signály a upozorniť na ne iných.

nemám staršieho brata, ani staršiu sestru. V období puberty...tento príbeh sa stal podstatne skôr, v čase, keď som netušila ani len o puberte... v čase, keď som nemala ešte ani potuchu o čudných veciach... mala som príliš málo rokov, desať predsa nie je tak veľa... A v čase puberty som už moc nenahovorila... vždy som sa "vyčleňovala" jednoducho som moc kamarátok nemala a nemám vlastne ani dodnes, drží ma často pocit, že to čo sa stalo mám napísané na čele, že je to na mne vidieť... a neviem nadväzovať kontakty... chýba mi tréning... ale ja dúfam, že časom sa to poddá.. čas späť nevrátim a ani nechcem... ostáva mi ísť len ďalej

na to desaťročné dieťa, ktorým som bola kedysi, tak každý dotyk, ktorý nespadal do oblasti ,,materinských" by vo mne vyvolával údiv... Asi šlo o to, nájsť si niekoho, komu by si sa s tým, čo sa ti dialo, mohla zveriť. Priateľstvá bývajú niekedy silnejšie, najmä v rannom veku, ako rodinné zväzky. A tak sa stále pýtam: ako je možné, že si tie prvotné signály nerozoznala včas ako niečo nenormálne a ako je možné, že si nemala nikoho, komu by si sa s niečím takým mohla zveriť. Veď nosiť niečo takéto v sebe po celé roky je hrozné, ubíjajúce. Existujú aj iné veci: denníčky, ktorým sa mladé dievčatá zverujú. Mne môj brat tiež jeden taký našiel. Vtedy som sa naňho strašne hnevala, že ho čítal. Až neskôr som pochopila, že zabránil veciam, z ktorých by som inak mala na celý život traumu.

A prepáč, že sa ťa takto pýtam, viem, že je to pre teba ťažké. Len mi v tom chýba komunikácia ohrozeného dievčaťa s jej blízkymi ľuďmi, ktorým dôveruje.

skúsim ti to nejako opísať, aj keď neviem, či sa mi podarí presne sformulovať vlastné myšlienky. Nemám príliš veľa spomienok, údajne sa mi vybavia časom, tak len z toho čo si pamätám... viem, že ako malá cca 3 ročná som bola dosť dlho v nemocnici, v tom čase sa narodil brat. Možno ti to bude smiešne, ale ja si pamätám skôr na občasný výlet s dedkom a babkou, ako s našimi, keď som bola malá... neviem, myslím, že som bývala u nich častejšie... naši mali brata...nemám veľa spomienok na detstvo. Čo sa týka tých dotykov... súperím s nimi doteraz... a v detstve, nemám pocit, že by sme nimi boli zaplavený... nepamätám si na objatie, na to, že by ma niekto chytil a povedal mi , že ma má rád... u nás sa to nenosilo a nenosí... čo sa týka kamarátok... nemala som ich... u nás platil prísny režim... zo školy rovno domov, doma sa treba učiť, pomôcť čo treba a mohla som si pozrieť televízne noviny, aby som vedela, ťo sa deje vo svete, ak by sa ma v škole na hodinie niekto spýtal... o osmej späť, do deviatej som si mohla čítať... pokiaľ som bola mala... chodila pere mňa mama, keď som mala 9, mala som na starosti brata... prísť s ním domov,napísať úlohy, naučiť sa... na kamarátky nebol čas.A ver, že si neviem predstaviť, ani dnes, že by som to mala povedať kamarátke... ale... denníček, nie je zlá vec, nemyslím, že som si ho niekedy písala, vybrala som si šport a neľutujem.. šport mi poskytol možnosť byť z domu čo najviac... A áno, je ubíjajúce s niečím takým žiť, ale dá sa to, ale myslím, že by sa mi uľavilo skôr keby som sa s tým zverila osobe, ktorú som spoznala tri roky dozadu... v detstve pre mňa nik taký neexistoval...

Len mám z toho pocit, že si bola veľmi osamelé dieťa. A že možno sa celý problem začal už dávno pred tým, než sa ti ,,TO" stalo. Lebo osamelé a uzavreté deti sú ľahšie zraniteľné... A rozny uchylaci si ich skôr vyberajú za obeť. Možno je to len môj dojem, že v prípade komunikatívneho dieťaťa s dobrými socialnými väzbami sú opatrnejší a predsa len cítia aký taký rešpekt.

neospravedlňuj sa.. do spomienok sa snažím dostať neustále..veľa ich nemám... a je pravda, že som bola a myslím, že som dosť samotársky typ... podľa mňa som introvert, ako vyšitý, podľa kamošky je to len dôsledok vecí , ktoré sa stali v detstve... neviem, každopádne mám pocit, že som sama...

že sú dvaja, traja ľudia, čo ma chránia a cítila som sa pri nich bezpečne. Brat, otec a teraz moja polovička... Samota je pre mňa liek, aj keď jej mám niekedy priveľa. Som sa musela vysporiadať s inými spomienkami, ktoré sa na mňa nabalili v dospelosti. Si neviem predstaviť, žeby som také bremeno niesla ako dieťa.

vieš, dlho som hľadala človeka, ktorému sa môžem zveriť. Dnes už táto osoba existuje... a napriek tomu, to bolo príliš ťažké...

Ja som skôr myslela na situáciu predtým, keď sa ešte dalo takejto tragédii zabrániť. Niektoré zážitky sú také stresujúce, že sa človek o ne nedokáže s nikým podeliť.

ale dá sa to... dá sa o tom " rozprávať" ja zatiaľ píšem a mne ,dnes blízka osoba číta moje písané slovo... nedokážem o tom rozprávať, ale... to sa zlomí a príde aj to a vrátia sa mi aj spomienky..len či z nich nebudem sklamaná?

Na niektoré veci by som rada nadobro zabudla.

ja by som chcela mazať zo svojho života, to, čo som prežila v detstve.Neverím, že nemám aj iné spomienky, len sa k nim musím nejako dopracovať... veď okrem toho všetkého muselo byť aj niečo fajn... veď... ja si spomeniem

poznám jedno dievča, prežilo si niečo podobné, čo ty a z toho, čo som vyrozumela, som mala pocit, že ide o toľko pocitov, s ktorými musela bojovať, že je ťažké sa vzoprieť a nájsť silu oponovať, odporovať niekomu, pred kým máš rešpekt...je to zvláštne, hm

možno, keď tento problém (nenápadne) prejde istú hranicu, je "ľahšie" sústrediť sa na iné veci (napr. šport), podľa mňa ide o nejaký pud sebazáchovy, ktorý je nevyhnutný, ak chceš žiť ďalej a oveľa ťažšie nájsť niekoho, komu by si dôverovala, pretože dôveruješ málokomu, ak ťa zradil tak blízky človek...a navyše, mojakamoška sa mi snažila vysvetliť, že nechcela nikoho nijakovsky raniť (ako ranili ju)...

veľmi na teba myslím a držím ti palce v tom, aby si dokázala prekonať všetko zlé, čo sa ti stalo :)

moje vnútro vrie hnevom .

myslím, že s tvojou kamoškou mám príliš veľa spoločného... je to ťažké, človek je ako v bludnom kruhu... pud sebazáchovy? Neviem, možno... chcela som to skončiť, chcela som, ale ...nedokázala som to.. nespravila som to kvôli mame ... a dnes som rada kvôli sebe...

neberiem ti tvoj hnev.... ale ja sa už dnes, nedokážem hnevať.... hnevala som sa príliš dlho na seba... dnes už viem,že som za to nemohla....

nedokazala som napisat viac ako to co zo mna vyslo - krik duse, ako keby som to cele s tebou prezila ked som to citala, a moje paste za zatli preto, ze som si spomenula na svojho otca ako pil a ako ublizoval mame a babke a ako som tiez bola bezmocna a zatinala paste, schopna ho udriet a predsa nie, plakala, dusila v sebe krik aby som este viac neublizila mamicke a babke... ale to nie je NIC v porovnani s tym co si prezila ty... otec sa spamatal, po lieceni sa vratil k nam ako milujuci a pozorny, taky, aky bol v svojich lepsich dnoch a akeho som ho ako dieta vysnivala. takze tie svoje paste som nemusela zatinat az tak dlho a mala som pri sebe milujucu mamicku, babku, brata.
yettinka tie paste teraz som zatla aj preto, ze sa mi pyta potrestanie... ako uz niekto podobne reagoval v predchadzajucich castiach tvojho pribehu, aj mne sa tlaci otazka ci ma to prejst len tak, alebo sa da pravne potrestat vinnik. neviem, ci nas pravny stat v svojich zakonoch mysli aj na taketo pripady. som plna hnevu.

už som sa raz zmienila na blogzine, vážim si Vaše komentáre a nemusíš nič... ani vysvetľovať, ani obhajovať... na mnohé otázky, ktoré tu kladiete nepoznám odpoveď, na mnohé z nich mám tuú odpoveď ukrytú niekde v sebe a musím ju nájsť. Čo sa trestu týka... môj otec prišiel o moju lásku.. o lásku milujúceho dieťaťa, o lásku, ktorú dokáže dieťa prejaviť rodičovi... Pre mňa neexistuje...priznám sa... niečo ti závidím... vieš zadefinovať a poznáš svoje pocity... ja neviem, či sa naňho hnevám, či ho zato, nenávidím, či ho považujem za chudáka a cítim k nemu ľútosť... niekde sa motám ... a stále hľadám ...

Ty si za to skutočne nemohla . ale tá bezmocnosť ma hnevá . to zastrašovanie . to zneužívanie moci . tá nespravedlnosť páchaná na dieťati . to sa vo mne búri .
už viackrát som sa stretla s týranými ženami a ich deťmi . žiaľ dopredu sa nedá určiť čo sa môže všetko stať . riešia sa až dôsledky . aj to len tie priznané .
Yettinka máš môj úprimný obdiv .

to, že za to nemôžem mi povedala osoba ktorej som sa zverila... tá osoba mi je zo všetkých najbližšie... a obdiv... vďaka, ale nezaslúžim si ho... obdiv si zaslúži ten, čo zachraňuje životy.... nie ja...

obdiv si zasluzis. si statocna ze pises svoj pribeh pre mnohych, kto sa tu zastavi. viem ake je bolestive na to vsetko spominat, odpovedat na otazky, znovu sa vracat k pocitom strachu, uzkosti, hnevu, hanby, zlostiale aj bezmocnosti co si musela zazivat ako dievcatko a dievca. ale z vlastnej skusenosti viem, ze to pomoze, pomoze tvojmu uzdraveniu, uzdraveniu tvojej duse.

súhlasím s Tebou .

to, že zato nemôžem som sa dozvedela až neskôr... dnes som možno hrdá na to že som svoj život neskončila...na minulosť hrdá byť nemôžem, aj keď som ju nemala ako ovplyvniť... a v budúcnosti snáď bude niekto okrem mňa, čo bude hrdý aj na mňa...

myslím, že to zo statočnosťou nemá nič... píšem, lebo mám... keď nerozprávam, tak aspoň píšem... aj to je forma, ako sa dostať ďalej...

že nemám ako editorka teraz viac času aktívne sa zapájať do diskusie. Najmä pri takej vážnej téme ako je v tomto príbehu...

Mám len jeden krátky postreh.
Matka hrdinky akoby ani poriadne nejestvovala. Ostala celkom nečitateľná...

Zvláštne

vieš, ono je to ťažko vysvetliť, ale mama nemá silu vzdorovať... ona je nečitateľná aj dnes... moje vlastnosti s jej nemajú nič spoločné... mama sa utiahla a vždy utiahne a nikdy nič nerieši... viem, al eže časom to budem musieť riešiť ja... ale teraz ešte nie...

aky osud mala aj tvoja mama, yettinka... zda sa mi, ze mnohe navyky a postoje vo vztahoch, sposob komunikacie a ine prejavy osobnosti sa formuju odkukavanim, co sa deti tyka... a tak pretat takuto retaz je dost narocne... vyjazdene kolaje maju snahu vracat karu naspat , je tazko sa z nich dostat von... je dobre, ze tebe sa podarilo dostat zo seba tak vela veci uz teraz a zda sa mi, ked mas spominanu kamosku, ze to pojde aj nadalej. drzim palce ;)