Mosím spomenút, jako to vyzíralo na našom kvartíri a v prístave pred plavbu pres oceán.
Bol to štokový dom, jedni boli hore a druhí dole.
Izba široká asi 12 metrú, a dlúha asi 30 metrú a menšie izby boli tam dve, lebo ženy a dievčence osobitne spali.
Na prvém poschodiu sem nepozrel, jak tam je, tam boli najviác polskí a rusínskí židia. A mieli sme postele
podobné silnej plátenej látky, tri jeden nad druhým a so železnýma hólama pozvazované.
Jedálňu sme mali na spósob viedenskej štácije. Strecha nám slúžila aj za okná a štyri rady stolóv tam boli.
A zvačša sem ráz očítal, kolko nás bolo. Tak na jedno posedenie nás bolo 550, móže si človek predstavit, že
bola to velká sála. Kost sme mali biedny, chleba bolo dost, taký jako koláče, ale nebol slaný, bez chuci.
Úplné tri dni sme tam strávili, bol to život trpký, obzvláštne pre mňa.
Penez mal som málo, popravit sem si nemohel, nuž len sem taký zamračený sem a tam chodzil.
Mal sem jednu košelu a jedny gate, a to sem mal oblečené. Poneváč teplo bolo, bol sem aj zapotený,
myslel som si šak, vydržím, ale 8 - 9 dní, lebo sem mal šífkartu vymenenú na Expres La Provence,
a tá Loď prende za 6 dní.
Toho sem sa nenazdál, že u agenta 1 deň mosím čekat, a druhý deň v Báseli, a tri dni v Hávre.
To je už dohromady 5 dní. A 2 dni a noci sme jeli s vlakom, lež sme dojeli do Hávre, tak to je už 7 dní.
A s tým, čo sem sa pohnul od domu mójho, t. j. dňa 18-ho augusta, to je už 8 dní.
Veru, bol sem sklamaný v mojej nádeji.
Loď La Provence sa pohla v sobotu večer, a nás bolo asi 30, čo sme mali šífkarty naň.
Ale nás nevzali naň, lebo bol preplnený, a len takých vzali, čo si vymenili karty pred 5 - 6-ti dňami,
a my sme moseli čakat až do pondzelka.
Asi o 10-tej hodiny ráno nás vypustili z toho našeho bytova.
A jak sme išli ulicu, onedlho sme už boli aj pri prístave, trvalo to asi 20 minút a už sme aj dochádzali k prístavu.
A jak sme išli, najprv sa prende pres most železný, pod kterým je zátok morský.
Poneváč nás bolo asi 800, ludé sa tiskli a každý chcel byt napredku.
A jeden mladý mládenec, rodák s Peštu, volajak ho súril nektorý, a jako tady ustavične kone jazdili, na nohu mu stúpil kóň.
Sadnúl si a s velkým plačom sa vyzúval. A ked sa vyzúl, vidzel sem, že mal malíček aj vedlajší prst a nárt
tak krížom rozmlaždené. Chudák velmi lamentoval a ostal tam sedet, pokým neprišli preňho.
A my sme sa ponáhlali na loď, aby nám neodjela, jako tá La Provence.
A už len asi sto krokov, už sme boli aj tam, ale nás nepustili ňúter.
Išlo to pomály, každého prehlédali, esli má britvu alebo revolver.
Trvalo to asi pol druhej hodiny, až sme sa dostali do šífu.
Bolo asi pól 12-tej hodiny, ked sme sa usadili. A obed nám nedali, a nepýtal sa nás nikdo, esli sme hladní.
Já sem kufra nemal, len papírovú škatulu, a tam sem mal paprikáš, asi štvrt kila, a chleba som mal též ešče z Viedňa.
Nuž čo sem mal, to sem si zajedel.
A ked bolo poobede, vyšel sem na palubu 3-cího klasu a sem sa dzíval na ti malé loďky, jako plávali sem a tam.
A na našu loď ustavične len nakládali, všelijaké potravné články. Už sem bol velmi zunovaný to počúvat, ten hrkot
graniga, už sem bol jak osprostený od hluku a treskotu.
Bol spárny deň, slnko péklo, smadný sem bol a pivo velmi drahé, vody nebolo.
Ách, zaleteli mi myšlenky do starého kraja.
Ách, já ubohý cestovatel, nebolo dost na tom, že sem nemohel si kúpit, čo bych potreboval,
jako borovičku a cibulu a ocet, a takto žaludek si napravit, ešče k temu mňa nečistá košela a špinavé zapotené gate trápili.
A volačo mňa aj časem svrbilo, myslel som si, že to špina a ten pot mňa svrbí. Len sem trpiel a netrpezlivo čekal,
kedy sa už pohneme s prístavu, ale bol to klam. Z kvartíru nás vypakovali, aby nám nemoseli dat objed,
a na lodi zas nám nedali, lebo sme neskoro tam prišli.
Až v noci, po pólnoci o 2 hodinách, zarúkel, až sa ten šíf zatrásel, a sme sa pohli z prístavu.
Teda už bol nástupný deň, 25. august. Ked sa rozednívalo, vyšli sme na palubu a sme sa ohlédali,
kde sú brehy a prístav, odkád sme sa pohli, ale už ani zmínky nebolo o tem.
Ale nalevo aj napravo sme vidzeli černat vrchy menší a lesy.
Tak nám cesta ubívala!
(Uverejnené so súhlasom potomkov autora)
(Pôvodný text Cesta do Ameriky (1913) pre blogzin skrátili a
jazykovo upravili Dobroslava Luknárová a Račan)
Komentáre
Koľko podobných osudov...
Zaujímavé