Biele prerušované čiary sa podo mnou mihali ako padajúce hviezdy. Jedna za druhou, ani som sa nestihla spamätať a niečo si popriať. Čo to vlastne hovorím, na hviezdne šťastie neverím, vraciam sa domov a tam ma nečaká.
Biele čiary sa mihajú čoraz rýchlejšie, zvyšujem rýchlosť, cesta je len moja, široko ďaleko žiaden protivník, len ja a rýchlosť, ja a sloboda, ja a ... tá cesta domov. Stačilo by zvrtnúť volantom a...
Vždy, keď raz za čas volá Lola domov, väčšinou to zdvihne mama. On v pozadí kričí, aby doniesla domov butelku, aby naňho nezabudla. Aj teraz sa jedna skrývala v cestovnej taške na zadnom sedadle auta. Nezabudla na ďalší klinec do jeho rakvy, ako Lolina mama sarkasticky vždy hovorievala.
A biele prerušované čiary sa stále mihajú...
Mal narodeniny a veľmi sa na Lolu tešil, jeho oči zažiarili a bezzubá tvár sa roztiahla do úsmevu, čakal bozky, dostal ich. Aj ona bola rada, že ho po dlhej dobe znovu videla, nemyslela na jeho smrť, no jednako sa bála jeho odchodu predtým, než sa s ním rozlúči, vysporiada.
Premýšľala nad tým, ako bude prežívať jeho smrť.
Bude jej ľúto? Bude plakať? Čo by o ňom nad truhlou povedala?
Prišla domov a ani netušila, že si tu neoddýchne, čakali ich dni plné práce, zabíjačka a už len predstava na nekončiace povinnosti ju tlačili k zemi.
Lolin otec bol od rána podgurážený, vlastne nič nové pod slnkom, tak ako každé ráno...
Tmolil sa po dome a na dvore, nerobil to, čo zvyčajne na zabíjačke, a tak napätie stúpalo.
Bolo počuť trieskanie kredencom, búchanie dverami, Lolina mama behala z dvora do vnútra ako raketa, fučala sťa parný stroj, stačila už len iskierka a....
„Ty ožran jeden!!! Vypadni!! Čo si mal robiť?!? Si nacuckaný od rána! Odkiaľ máš peniaze, há???“ bolo počuť sácanie do stien a do dverí, buchoty smerovali do kotolne.
„Umyjeme bábike aj hlavičku? Nie, nechoď von mojka, poď umyjeme Kláriku, dobre?“ hrala sa Lola s malou sesternicou v neďalekej kúpeľke, mala ju na chvíľu postrážiť a okúpať, kým ju uložia spať, jej otec totiž prišiel pomôcť. Krik a buchoty bolo počuť až tam a Lola sa rozhovorom s malou snažila nič nepočuť, usmievali sa spolu a šteklili, ozveny v kúpeľke zastierali hrôzu tam vonku.
Nastal večer a Lola sa šla po ťažkom dni okúpať. Celý dom spal. Len v garáži sedel otec na stoličke, bolo po polnoci, začal ubiehať ďalší rok jeho života. Poťahoval si z cigarety a hľadel pred seba.
„Čo robíš otec? Prečo nejdeš spať? Už tu nemusíš byť...“ opatrne sa pýtala Lola.
„Budem hore celú noc, mäso by sa pokazilo, treba vetrať garáž...“ vysvetľoval.
Odišla sa okúpať, aj keď sa o neho bála, bála sa aj toho, že by ju cez sklenené dvere mohol pozorovať, posadila sa do vane chrbtom a rýchlo sa umyla. Bála sa, keď z nej vystupovala. Čo ak... ani nepomyslieť!? Sedel v kuchyni, vydýchla si a smerovala do spálne.
„Lola, poď sem, porozprávať sa... trošku,“ zaznela jeho prosba, ešte stále presýtená alkoholom.
Cítila, že by mala, sadla si na druhú stoličku za stolom.
„Vieš,“ začal smutne, plačlivo „neviem, čo je s mamou... toto takto ďalej nemôže ísť!“
rinuli sa po jeho tvári slzy, zasyčal.
Lola mlčala, nevedela, čo mu má povedať, tíško čakala, aby jej to povedal sám.
Počúvala.
„Zbila ma, stále ma bije, ako keby... nenávidí ma a neviem, čo s ňou mám robiť. Už nevládzem...“
vzlykal slabý muž s očami sklopenými k zemi, krútil hlavou a zatínal päste.
Lola sa začala báť, čo ak jej ublíži? Čo ak ublíži sám sebe? Čo povedať? Spýtať sa, aby...?
„Oco, čo myslíš, prečo sa tak správa?“ opýtala sa nakoniec.
„Neviem...“ odvetil.
„Veď vieš, že neznáša, keď piješ, odjakživa to nenávidela... aj keď by ťa nemala biť.“
snažila sa opatrne Lola, vedela, že ho bili, aj keď bol malý.
„Vieš, koľko je tu roboty okolo domu? Som už starý, toto som vám dal, už nevládzem... Najradšej by som bol ako Ervin niekde v paneláku... chcel som vám niečo dať, čo som vlastne dosiahol? Tu máš domov, Lola! Môžeš sa sem hocikedy vrátiť!“ spytoval svoje svedomie starý muž.
„Čo si nám otec dal? Nič mi tu nepatrí, Braňovi zostali len dlhy... ja nemám nič, len ak polovicu z jeho dlhov, nechcem od neho nič, zobral si mi všetko...“ s ľútosťou v hlase mu tvrdila Lola, nechcela zmierňovať jeho utrpenie, hnevala ju jeho sebaľútosť, jediné dedičstvo, ktoré jej po ňom skutočne zostane. Sebazničujúca sebaľútosť.
„Čo všetko?“ zadíval sa na ňu prekvapene,
„nemáš tu domov? vari by ťa odtiaľto niekto vyhadzoval? nemáš kde spať? Toto je aj tvoje!!!“
„Veď vieš, čo si mi kedysi urobil, vzal... oco.“
Pokojne sa naň pozrela, možno čakala v jeho očiach aspoň akú-takú ľútosť.
„Nič som ti neurobil, neviem, o čom hovoríš...“ horko-ťažko precedil cez pery.
„Idem spať, choď aj ty oco, garáž netreba vetrať,“ vstala a popriala mu dobrú noc.
Biele prerušované čiary sa pod ňou mihali ako padajúce hviezdy. Jedna za druhou, ani sa nestihla spamätať a niečo si popriať. Ona už vlastne nechcela vôbec nič, ani žiť, ale bála sa, že by to isté nechcel aj on. Tá butelka na zadnom sedadle mala byť na jeho narodeniny. Ďalším klincom do rakvy.
Keď Lola odchádzala domov, musela zobudiť opitého otca spiaceho na pohovke, aby sa rozlúčila.
„Všetko najlepšie, oco, dávaj na seba pozor!“
Pobozkala ho na prepadnuté líce a vydala sa na cestu domov.
Domov?
Komentáre
naozaj si spytoval starý muž svedomie?
starý muž podľa textu sám zažíval v detstve niečo nepríjemné, ale v čase, keď sa dej odohráva, je už dávno dospelý a ako taký má schopnosť niečo so sebou urobiť. že nevie, čo? neznalosť (či skôr nezáujem) neospravedlňuje. a keby aj vedel, pravdepodobne už nevládze. prepásol vhodný okamih a dnes ho už sotvakto bude motivovať. ten starý muž je ako deco bez rodiča. zvláštne pozorovať, že s ním lola takto dokáže... aj sa bojí, aj nie...
.
Dobrý večer intwist, sygon
bol dospelý, tak prečo niečo neurobil...toto spojenie mi neprichodí najlepšie, pretože som dospelá a sama neviem, či veci robím dobre a ako vyriešiť niektoré veci v mojom živote, no určite o nich viem a mám snahu ich riešiť, on svoje problémy pre sebaľútosť nedokázal preniesť do pozície náhľad (odstup) - uvedomenie - riešenie :-((
v konečnom dôsledku mi na ňom záleží...
a čo s ním dokážem? mám pocit, že s ním nepohnem, nech sa snažím akokoľvek, prepásol okamih, ja asi príležitosť zmeniť to
Sygon, iba ťa tu rozosmutnievam, neboj, dnes je to už lepšie, mám svoj život, lásku, mužov milujem a som v poriadku, mala som stokrát chuť ísť ku psychológovi, ale nakoniec ma vyliečil jeden môj priateľ tým, že sa so mnou o týchto veciach rozprával, dokonca som chcela ísť študovať medinu, psychiatriu, aby som porozumela, ale robím niečo úplne iné a aj keď možno nie som šťastná, minulosť ma občas dobieha, som v poriadku :-)
lolita,