Doktor Valér Sičák so ženou kráčali od kaplnky hore kopcom nočnou ulicou.
Ulica bola ešte pustá. Pomedzi husté kry obrastajúce strmý zráz pod uličkou prenikali svetlá blikajúcich kolotočov. Domy pod kopcom odrážali tóny huslí, džezu a harmoniky, vychádzajúce každý z iného zákutia starého námestia, zmiešané s podguráženým spevom, krikom, premršteným výskotom unavených detí užívajúcich si slobodu jarmočného huriavku.
Nočná ulica, ktorou kráčali, však akoby bola od tohto hluku vzdialená. Husté krovie, spolu s čiernymi vetvami vysokých borovíc vyrastajúcich z medze, nad ktorou sa vinula cesta, bolo akoby jej ohradou, lesinou, akoby oddeľovalo dolné mesto od mestského kopca.
Jedinými a skutočnými sa zdali byť len občasné hlasy rozbrechaných psov.
Na okraji cesty ešte kde-tu postávali v tlmených rozhovoroch skupinky ľudí, stále mieriace na námestie.
Doktor so ženou sa na námestí nezastavili. Žena by sa aj bola.
Na pódiu sa k nástrojom práve usádzali noví hudobníci.
„A teraz sa vám predstaví známe trio!“
Tri nástroje, traja hudobníci.
Útly klavirista v bielej košeli hybkým pohybom prstov lúdil zmes rýchlo sa meniacich, nevtieravých tónov a akordov. Popritom sa kýval ako na vlnách. Raz sa kloniac, inokedy sa odťahujúc a ako na predlžených ramenách prstami neustále ovládal klaviatúru.
Klávesista si občas s rytmicky brnkajúcim basistom vymenili pohľady. Akoby ľahkým pokynutím hlavy dával klavirista signál na zmenu. Zmenu tónu, zmenu rytmu, zmenu čohosi. Ich variácie s nepochopiteľnou presnosťou dopĺňali bicie.
Rýchle a jemné údery paličiek do bubnov sa v závislosti od pohľadu klaviristu striedali s lenivým šuchotom metličiek, miešali sa s metálovým úderom činel, šumením ich vibrujúcich plochých zvonov až dovtedy, pokým ich chvejúce sa kovové taniere ruka hudobníka neutíšila.
Žena zaostrila sluch.
Džezu veľmi nerozumela, no teraz sa jej pozdával. Dokonca sa jej videl dobrý, ba snáď si pomyslela, že ho už kdesi počula. Kdesi počula alebo zažila. Že už zažila to chvenie, tú vibráciu, tú rýchlu zmenu a to náhle utíšenie a opätovný čistý úder, úder v akorde, v hmkajúcom rytme.
Chcela zostať na námestí a nechať sa vtiahnuť do príbehu z činel, basovej struny a klávesníc.
Chcela sa chytiť muža, pohúpavať sa s ním v kolenách, podupávať nohou, pobrnkávať prstami po jeho rebrách ako po pomyselnej klaviatúre.
Doktor si to ale nevšimol.
Nerozlišoval rezonanciu zmyslov svojej ženy s tromi nástrojmi.
Temer ako zvyčajne, príliš veľa tento večer pil a cítil sa unavený.
Vonkajšie podnety jarmočnej ulice ho nudili, rušili jeho alkoholom utlmenú pozornosť.
Žena sa uskromnila a ako už mnohokrát, dala na vôľu svojho muža.
Zo všetkých síl, ba občas sa zdalo, že až nasilu, sa snažila byť oddanou a mlčanlivou.
Občas jej oddanosť padala za obeť nečakaným záchvatom jej potláčaného temperamentu, ale tie rokmi slabli.
Ako slabli ženine záchvaty, doktora opúšťala mučivá žiarlivosť.
Jeho žiarlivosť bola kedysi taká mučivá, že radšej všade chodil sám.
Zostalo mu to až doteraz.
Akurát dnes, na oslave kamarátových narodenín a akomsi súkromnom literárnom večeri insitného spisovateľa v jednom, odkiaľ sa práve vracali a kde mala jeho žena na prekvapenie zopár prítomných svoj nečakaný poetický vstup, na okamih zakvílili Valérovi starí démoni.
Vtedy opäť zatúžil dať najavo svoju prevahu. Prevahu, akou disponoval v tomto malom meste.
Zatúžil sa predvádzať, logoroicky predvádzať.
Doktorova žena túto Valérovu slabosť už poznala.
Vedela, že v takej chvíli ho ničím neumlčí, že jeho myšlienky nezastaví, že ich musí nechať odplynúť, musí ich nechať odplaviť sa, vypovedané, vo vetách, aj keby ju ranili.
Vedela, že s nimi sa odplaví aj Valérov nepokoj.
Mlčky a pomaly, vlečúcim sa krokom kráčala vedľa muža hore kopcom.
Júnový spln im osvetľoval cestu a striebril tváre a vlasy.
Komentáre
Je to brilantne napísané...
Ďakujem, bookzin
hmm..
Ako editorka som rada,
Verím, že poteší všetkých čitateľov a že sa sem prenesú zaujímavé rozhovory v komentároch predchádzajúcich častí :-)
Kamélia - skvelo zachytená atmosféra
Vychutnávam si Tvoj veľký dar rozprávania príbehov.
Aj keď sú také veľmi smutné ...
Ja by som Valéra bleskovo spakovala a poslala na prevýchovu k nejakej ráznej nemeckej Grizelde od Baltu alebo vysoko emancipovanej Afroameričanke z New Orleansu :)
Ja radšej len ticho čuším...
monami. možno tam Valér na tej prevýchove aj raz skončí, ktovie ?
Kamélia - ten Valér
Vybavím mu po protekcii aspoň nočné mory plné výčitiek svedomia ...
Vieš také vybaviť?
Kamélia - ťááj, ešte aj rentgenové očičká máš, pekné dievčatko ?
Len ho Ty neľutuj !
Trocha hororu mu len vylepší morálno vôľové vlastnosti ... :)
Veď vydrž!
je mi luto
áno, kordelia,
Čítam príbehy "Kocúra" znova
Mám pocit, že tá neschopnosť vcítiť sa do rezonancie hrdinky, stať sa aspoň na chvíľu jej súčasťou je hlavným problémom vzťahu Valéra a jeho ženy. Vzťahu možno navonok harmonického, no vnútorne plného disharmónií...
áno, rusalka,