Ked bolo okolo troch hodin naráno, už sme povylézali ven
a velmi trúbila naša loď, poneváč bolo velmi hmlisto.
Už nám nastávalo úterí ráno, t. j. 2-ho septembra. Velmi netrpezlivo sme čekali teho božieho rána,
lebo sme už očakávali, že snád nejaké brehy alebo vrchy spatríme na nekterej strany mora.
A ked už slunéčko zas nám s tej morskej vody vyšlo, a deň sa rozsvetlil,
sme sa velmi zvedavo ozírali, kde by sme čo vidzeli!
Slunéčko zachádzalo už po 8-mi ráz, a my vždycky len na tej pustaciny morskej sme boli.
A povidané bolo, že 7 - 8 dní jede ten šíf, a prende pres more, tak nás to sklamalo.
Ked sme sa navyhlédali, pomály zas len sa večer došmeknul a kraju sme nevidzeli.
Slunéčko sa zas len do tej morskej vodičky skovalo.
S nádeju sme očekávali budúci deň, a snád sa už len doplavíme ku brehu.
A skutočne, okolo trech hodin ráno naša loď ostala stát a každú chvilku zatrúbila a z místa sa nepohnula.
Sme sa nazdávali, že sme poblúdili! Bola už streda, t. j. 3-ho septembra, a ked už bolo načisto ráno,
sme vyhlédali, kde sme.
A potom sa šíf obrácil na poledňajšu stranu (k juhu) a okolo 10-tej hodiny sme videli brehy neviyorské
aj panohy morské, které sú okolo Nevijorku.
A potom prišel jeden malý šíf nám naproci, a to bola komisia americká, tí šecko pohlédli,
či neni volajaká nemoc na ludoch. A ked už bolo šecko prezreté, potom sme jeli do prístavu.
Je to velký prístav, skoro sem si oči vyhledzel. Malé šífy behajú sem a tam, že ani človek nestačí hledzet.
Prístav je dlúhý asi 3 kilometre, a to ani jeden meter šírky neni prázneho, tak sú nahusto velké lode.
A ked sme už v prístavie boli, tam sme v takém velkém skladišči (Magacine) moseli čekat
asi do troch hodin odpoledňa, až šecko prehlédli, či nemá nekdo nejaké veci, které sú odánené;
ale na nás zabudli, že bolo aj poledne, a my šeci hladní, zemdlení.
Já sem mal chleba a kúsek paprikášu sem si zajedel, ale mi nešmakoval.
Ked sme išli doňútra Gasigardi, sme išli dvoma rady a každému pozrel doktor do očí a potom teprv ňúter sme išli.
Tam sú ohradené chodníky, a každý podla numera, jaké dostal, mu ukážú, kam má íst.
A tam sa pýtajú, kam ide a esli má peňáze.
Potom sme išli do jednej velkej čekárni, a tam si každý kúpil za dolar živnost.
Bolo to zapakované v papírovej škatuli, a mal sem tam salám, ale 1/2 kilo, 2 škatule sardinky,
1 konzerv ovčího syru aj s chlebom pozlepované. Mal sem teho dost, aj jabĺčkové osušky asi 4 a chleba dost.
Tam sem si zajedel, a potom sme čekali asi do 1/2 10-tej hodiny večer.
A už potom sme sa posedali do vlaku a sme sa vézli do tej slavnej Ameriky.
Já sem nespal, bár sem bol hladný spania, bol sem zvedavý, kady sa vezeme! Jeli sme k severo-západu
a podla vody ustavične, a ked už svitalo, už sem pozoroval, kady jedeme a čo je vidno v tem vzácnem kraji.
Ale sem sa prekvapil, ked sem to zbadal! Pahrpkové a kamenisté pustaciny a tu i tam jakúsi búdu drevenú,
a len v dolinách leci kde pár rolek. A ked sme už asi pól dňa jeli, už sem vidzel aj mnoho močariny,
místama len čisté paučí rástlo, palach, a malé aj vačšé háje, lesíky.
Myslel sem si:
„Je toto biedná Amerika, taká Amerika je aj na Miligrúntskem vršku a v hrubém rybníku.“
A vlak velmi s námi jachal, tak jak u nás rychlík.
Ked sme už celý deň jeli, vidzeli sme už lepší pôdu, aj nekteré mestá aj dediny asi tri, ale né také jako u nás.
Každý si postaví, kde sa mu lúbi.
A ked sme jeli celú noc ve stredu, a už ve štvrtek ráno sme vidzeli,
že je vidno zas lepší pôdu aj farmeróv, t. j. 4-ho septembra. Jeli sme aj v pátek celý deň aj noc.
A sme nestáli viác za deň, asi tri ráz, a to na velkých štáciách!
Ked sme dojíždžali už do Illnois štát, hlavné mesto Čigágo,
bolo to v sobotu odpoledňa, 6. septembra.
Vlak nás doviezol do mesta ňúter, a tam sme čekali asi do štyroch hodin odpoledňa.
A z Čigágu sme jeli do Milvaukee.
Dával sem pozor, jaké pole je tam.
Místama bolo dost dobré a místama aj dost bídne, čistý homoch a místama aj velké močáre.
A tak okolo 1/2 6-tej hodiny už sem bol aj na stanici v Milvaukee, ve Wiskončin štáte.
Domin Benkovič mňa tam čekal. Poneváč sem mu telegram poslal, bol o tom vedomý, že prindem.
Z velkú radosťú sem mu ruku podal a sem ho vítal. Spolu sme išli na eletrický vozeň a sme šťaslivo došli
do príbytku jeho. Práve bolo 6 hodin odpoledňa, dňa 6-ho septembra, 1913. roku.
A ked sme dochádzali už blízo jeho domova, asi 50 krokú, manželka Dominova nás očekávala
na malém poschodí, asi 3 1/2 metra vysoko. Usmievajúc sa pravila : „No, už idete?“ a podali sme si ruky.
Aj sme sa trocha povyprávali, čo je v kraji nového, a sme si zavečerali.
Okolo 4. hodiny sme išli na odpočinok, každý na své lúžko.
Ked sem Pánu Bohu vďaky vzdával, sem si takto premýšlal:
„Dosavát si mi bol, ó, dobrý Bože, na pomoci, pres to široké a strašné more, aj na železnice sem šťastlivo prejel.
Ale ked dožijem pondelka, nevím, neviem, čo si počnem.“
(Uverejnené so súhlasom potomkov autora)
(Pôvodný text Cesta do Ameriky (1913) pre blogzin skrátili a
jazykovo upravili Dobroslava Luknárová a Račan)
Komentáre
Kvalitné čítaničko pre náročnejších. Pripomenulo mi jednu situáciu,
Mám rada takéto texty...
Rozprávkarka, pre Jozefa Luknára bol „Šustrom“ Domin Benkovič.
Súdržnosť krajanov bola pre novopríchodzích pevným oporným bodom, bez ktorého by sa im v cudzom svete pretĺkalo omnoho-omnoho ťažšie.
Ak starý pán „Šuster“ v Berwine ešte žije, byť človekom, čo sa živí slovom, neváhal by som a vycestoval za ním.
Kniha, ktorá by vznikla na základe jeho rozprávania, by nepochybne mala neoceniteľnú mnohostrannú hodnotu.
Určite by sa na taký projekt dal získať aj nejaký grant.
Žiaľ, pán Šuster už dávnejšie zomrel (asi päť rokov dozadu),
Je mi úprimne ľúto, že pán Šuster už zomrel
V Berwine som stretla aj iných zaujímavých ľudí, je tam dosť silná
Podobnú skúsenosť som mala aj V Syrakuse, tam som zas natrafila na Martinčekov hrob, ktorý sa narodil zhodou okolností len kúsok od miesta, kde bývam.
Osudom slovenských emigrantov od prvej emigračnej vlny až po dnešok sa zaoberá môj synovec, napísal o tom dizertačnú prácu, a veľa materiálov získaval štúdiom na Slovensku, hoci sa narodil už ako americký občan.
Rozprávkarka, dizertačné práce sú skvelá vec
Súhlasím, ale námet je taký široký a veľký, že naň treba dôkladnu
Rozprávkarka, pravdaže, je to obrovský balvan
Oprava: človeka, schopného stvoriť primerané dielo
Tu na Horniakoch majú svoje vysťahovalecké osudy celé rodiny.
Rozprávkarka, aj z Tvojich komentárov vidno, že je to naozaj Téma
Myslím, že je na Slovensku málo ľudí,
podporu by si určite získala rozprávkarka.
Ja som mala napríklad strýka v Kanade... tiež veľmi zaujímavý životný príbeh...
Pamäť národa sa nevyživuje len rozprávkami a legendami
Vysťahovalectvo určite nie je téma pre jedného autora, aj keď
Aj ja to vidím skôr na kolektív autorov.
Súhlasím, že pamäť národa sa nevyživuje len rozprávkami a legendami,
Pre mňa osobne je to rovnako vzrušujúca téma ako vysťahovalectvo.
Mne sa táto téta vidí byť dostatočne nosná pre mnostranné spracovanie
Na Petiškových Gréckych bájach som odrástol
Ja by som v tom určite hľadala dvojitú optiku - pohľad emigrantov
Mementom je príbeh jednej ženy, ktorá vycestovala za svojim mužom len s letenkou tam - našla ho síce, ale on už bol niekto celkom iný. Prežila stratiplné tri roky. Jediné, čo chcela, vrátiť sa domov, k deťom. Problém bol v tom, že si nemohla nájsť zamestnanie, neovládala dobre reč. Tak sa jej krajania po troch rokoch zozbierali na spiatočnú letenku. To sú príbehy novodobých emigrantov, resp. poslednej emigračnej vlny. Mala som dokonca v novinách takú sériu článkov: Z osudov slovenských emigrantov...
Dvojitá optika by bola absolútne nevyhnutné minimum
No, ja mám tému emigrácie v priamom prenose, naša rodina
Rozprávkarka, ako Ťa tak počúvam...
Nuž, stretla som sa s touto témou aj v osobnom živote, aj