Medzi tým, som sa snažila nejako žiť... zo dňa na deň, z hodiny na hodinu... kamošky ma v práci strážili a kontrolovali... školenia s psychologičkou boli úžasné. Vždy som k nej mala blízko, niečím ma priťahovala a fascinovala... vyžarovala z nej pohoda, kľud, vyrovnanosť a sršala optimizmom... tým, čo mne tak strašne chýbalo.
Tri roky som chodila ku nej na školenie ... tri roky som sa odmietala zúčastňovať na všemožných aktivitách, kde sme sa mali navzájom dotýkať a objímať... priznávam, zlomila to ona... prišla som sa rozlúčiť a ona na mňa pozrela a spýtala sa, či ma môže objať. Váhala som... naskakovali mi spomienky, mory, strach.... a moja túžba po objatí.
Chcela som prehovoriť, nešlo to a tak som tam nemo stála a prikývla som.
Prišla a objala ma. Ticho ma držala vo svojich rukách. Vo svojom náručí . Myslím, že vedela, čo sa vo mne deje, poznala ma až príliš dobre. Vedela o mojom strachu a obavách z objatia.
Keď som sa o tom zmienila v maili a o pár dní kráčala ku nej... vedela som, že to bude ťažké... ale nemala som ani potuchu, ako strašne to bude bolieť...
Bolelo to... boli to ťažké štyri hodiny, ale... bola pri mne. Nespravila nič, čím by mi mohla ublížiť, ticho sme sedeli a mlčali sme... ideme do toho?
Nemo som prikývla a dúfala som, že ma neodsúdi... že na mňa bude pozerať rovnako, ako pred tým... pozerala.
Držala ma a ticho počúvala. Bojovala som sama so sebou a s vetou, ktorú povedal otec, keď ma zneužil po prvý krát... aj tak ti nikto neuverí...
Uverila mi. Stojí pri mne neustále. Keď som jej povedala, že ma zneužil vlastný otec, objala ma a povedala pre mňa príliš podstatnú vetu: „Nemôžeš zato, čo sa stalo, nenesieš na tom žiadnu vinu... už ti nikto neublíži.“
To, čo zatiaľ vie, je len zlomok... zlomok z mojej minulosti... Hneď na začiatku chodenia k nej som bola plná očakávania ako rýchlo to prekopeme, uzavrieme... mylná predstava... ani psychológ nemá čarovný prútik, ktorého mávnutím je všetko v poriadku.
Riešim s ňou všetko... vie o mojich starostiach zo školou, ktorú študujem... vyberali sme ju spolu... a ona bola prvým človekom, ktorý sa dozvedel o tom, že ma do školy zobrali...vie o mojich strachoch, obavách z rozhovoru, z objatia, dotyku, vie o mojom kine, o prvom rande po dlhom čase, o dvojhodinovej káve s chlapíkom zo zoznamky... vie o tom, že nemôžem mať deti, vie o tom, kedy ma naštve šéfka, kedy spím a kedy blbo pozerám do stropu a stískam svojho maca... vie, kedy sa teším a kedy potrebujem objať...
Vie, že potrebujem záchytný bod a ona tým bodom pre mňa je a navždy bude. Je to úžasná osoba, ktorá mi nahrádza mamu. Ukazuje mi cestu a pomáha mi ísť ďalej.
Na moju otázku, či bude stáť pri mne tak ako doteraz, v dobrom aj v zlom neváhala... jej odpoveď: „Akékoľvek rozhodnutie, ktoré spravíš je v tvojej kompetencii. Aj keď by som s ním nesúhlasila budem ho akceptovať a pomáhať ti. Viem, že bude dobre.“ Podpis: Tvoja adoptívna mama.
Komentáre
Yettinka,
http://www.youtube.com/watch?v=ablIo_j_9W0
aj mne rezonuje
Jajaj
Yettinka,
Vies, kolko ludi tolko pribehov Yetti..svet je uz raz taky ci sa nam tio paci a ci nie. A anjel ostane anjelom aj ked sa strati, tie jeho stopy lasky su uz v nas a preto sa nema smutit a nad tym rozmyslat vies?, lebo on sme uz my...;-)
Môj anjel sa nestratil,môj anjel žije a bude žiť.rodinu si človek nevyberá.voľbu priateľov ovplyvniť môže.a tu som si vybrala dobre.
Tak túto
Matahari...