Sedel som na hodine slovenského jazyka.
Mimoriadna otrava, človek sa môže nudiť sám a je to fakt zlé, ale keď ho nútia nudiť sa v škole pod záštitou vzdelania, tak sa na to človek môže... Myslel som si, že tie povinné kraviny sa skončia na základnej, ale ani na strednej ma neprestali prenasledovať. Zmieril som sa s tým, že musím maľovať, že musím chodiť na pestovateľské prace na základnej, ale aby som sedel vo svojich 16 rokoch a učil sa zase podmet a prísudok, tak na to som pripravený nebol. Ty jo, komu to treba! Dobre, priznávam, je fantastické vedieť správne písať a rozprávať, ale ten spôsob výkladu...
Nenávidím všetky tie cvičenia, panáčikov nakreslených pri nejakom gramatickom pravidle, ktoré majú svojou.. ani neviem čím, sakra, pritiahnuť moju pozornosť, aby som na tú volovinu v knihe zaostril.
Zaostril som od zlosti na tabuľu.
A sakra, zase príklad na zamyslenie a mne ušlo zadanie. Civelo tam na mňa, že:
„Zajac pobehujúci okolo stola sa motal pod nohy“.
No vau. Zahľadel som na učiteľku, či to myslí vážne s tou vetou, ale vyzerala, že hej a zjavne nikomu okrem mňa v triede nerobila problém. Inak, nebolo na tom predmete náhodou všetko úplne zlé.
Tá učiteľka, slečna Pravdová, alebo Beáta skrátka, bola skutočne kus. Takže ak nás školstvo chcelo motivovať k predmetu slovenský jazyk, nemohlo zvoliť lepšiu cestu ako tam postaviť pred tabuľu Beátu. No, pravdu povediac, to som si myslel na začiatku a skutočne som sa snažil byt aktívny, oslňovať oslnený. A vedel som všetko spredu dozadu.
Ale Beáta, ako bola krásna a príjemná, tvorila príšerné vety a kládla podľa mňa úplne neznesiteľné otázky. Na literatúre som nesúhlasil skoro so žiadnym jej názorom a časom to prešlo do takého odporu, až som usúdil, že je čas kapitulovať, lebo by som na ňu musel byť sprostý.
Aj tak mi prišlo divné, že preberáme cudzie diela a hlavne ich obsahy. A ešte aké dementné obsahy. Väčšina tých diel boli vhodné keď tak na archiváciu ako dôkaz rozvoju ľudskej mysle alebo už skutočne na hĺbavé čítanie, zamerané na rôzne literárne okrasy, ktorým som aj tak nerozumel. A tých pár, ktoré ma výnimočne zaujali, by som si určite rád prečítal, akurát, že keď sa obsah diela preberá na hodine, tak mám chuť akurát zabiť niekoho, kto to takto vymyslel. Ja nemám potrebu čítať, stručne povedané.
Ale náhodou Remarque sa mi páčil a strašne som sa na neho tešil, lebo som dostal Troch kamarátov na narodeniny. Snažil som sa ochorieť, zúčastniť sa akejkoľvek aktivity, len aby som nemusel sedieť na hodine literatúry. Mal som však smolu, prebrali sme si obsah Troch kamarátov.
Nikdy som sa tej knihy viac nedotkol.
Komentáre
Nuž, som zvedavá
aké budú tie ďalšie ženy?